VIRVAR

SVET PODĽA SABA

„Móda často priťahuje nesprávnych ľudí,“ hovorí návrhár v úprimnom rozhovore

 

Miro Sabo je unikát. Málo pije, nefajčí, veľa cvičí a všade chodí pešo. Najlepšie sa cíti vo svojom pražskom ‚aťáku‘, kde nielen tvorí, ale aj relaxuje. V módnom biznise je už dosť dlho, za posledné roky sa vypracoval medzi našich najlepších odevných dizajnérov, svoje kolekcie vypredá väčšinou hneď, ako zídu z móla. Napriek tomu hovorí, že v našich končinách (a vlastne všade) to nie je ‚med lízať,‘ hoci určitý progres je nesporný. A tiež, že u nás dostatočne ‚neestetizujeme.‘

 

v: Kedy si vedel, že budeš robiť, čo dnes robíš?

M.S.: Mám to dané asi geneticky, “szabó” je po maďarsky krajčír (smeje sa). A keď som bol veľmi malý, asi trojročný, pamätám si scénku z Disneyho Popolušky, kde jej tie vtáky a myši šijú šaty. Veľmi ma to fascinovalo. Takže asi naozaj od malička. Čo myslíš?

v.: Nomen omen. Čo na móde miluješ?

M.S.: Asi najviac milujem jej schopnosť človeka pretvárať, dať mu esenciu. A tiež to, že je to remeslo, odbor, že tam treba nejaké vedomosti, schopnosti. Na niektoré úkony treba mať odpracované roky, napríklad pri práci s kožou sa určité veci človek naučí až za 14 rokov. A tiež, v neposlednom rade aj preto, čo povedal aj Lagerfeld: Že móda je status quo vždy odzrkadľujúci nielen minulosť, ale aj tú danú dobu. Móda sa deje, je to navždy nezodpovedaná otázka, je to otvorený kruh a cyklus. Farby, strihy a materiály sa tiež prispôsobujú dobe a všetkému, čo sa v nej deje. Vždycky, aj v tých najjemnejších nuansách, je kam ju posúvať. To je na nej fascinujúce.

 

„Móda vďaka ľuďom, ktorí sa okolo nej “motajú” získala príchuť snobizmu.“

 

v: Čo na nej nenávidíš?

M.S.: To je asi silné slovo, ale čo na nej nemám rád je, že často priťahuje ľudí, ktorí ju vnímajú len cez jej vonkajší prejav, ako vec- materialistickú a povrchnú. Najviac mi asi vadí, keď móda stráca hĺbku a stráca ju preto, lebo ju v nej ľudia nehľadajú, alebo nemajú schopnosť ju tam vidieť. Tiež si myslím, že móda priťahuje veľmi špecifických ľudí, ktorí v nej pracujú, ktorí ju vytvárajú. Je to niečo podobné, ako v politike- tam štatisticky vychádza, že je v nej percentuálne najviac ľudí s psychopatickými črtami. Je dosť možné, že v móde je to zas o tom, že priťahuje jedincov, ktorí nie sú až tak duševne silní a preto toľko z nich ‘frčí’ napríklad na drogách. Určite, tie sú aj v iných veľkých biznisoch, ale v móde je to veľmi špecifické, lebo v nej sa môžes často dostať relatívne vysoko bez toho, aby si si to odpracoval, len cez nejakú náhodu. A mnoho ľudí v móde si supluje neschopnosť vyrovnať sa s reálnym svetom práve cez drogy.

Tiež pozlátko, to musím spomenúť, najmä v našich končinách. Móda vďaka ľuďom, ktorí sa okolo nej “motajú” získala príchuť snobizmu. Samozrejme, bavíme sa o móde v užšom slova zmysle, t.j. o odeve. Lebo dá sa rozprávať aj o móde stravovania a dizajnu, ako takého. Napríklad bývania, jedenia, atď.. To je tiež téma…

V: Keby si v tom, ako móda funguje mohol zmeniť jednu vec, aká by to bola?

M.S.: Asi by som obmedzil to množstvo, ktoré vzniká. A všetkých ľudí na svete, lebo každý je de facto zákazník, by som sa snažil naučiť, že menej je viac. V zmysle ‘kvalita nad kvantitu.’

 

„Móda je status quo vždy odzrkadľujúci nielen minulosť, ale aj tú danú dobu. Móda sa deje, je to navždy nezodpovedaná otázka, je to otvorený kruh a cyklus.“

 

v:Trendy alebo nie?

M.S.: Čo sú trendy? Lebo každý sa oblieka podľa nejakého trendu, všetci žijeme podľa nejakého. Ty tiež nenosíš úplne autentické šaty… Aj keď ty áno, ty vlastne nosíš, aj vintage veci (smeje sa), ale tiež to nenosíš s tým mejkapom, ktorý sa nosil v 80-tych alebo v minulom storočí… Vždycky všetko, čo nosíme, prispôsobíme tomu, čo sa momentálne deje okolo nás. Trendy su úplne všade, je ťažké sa tomu vymaniť. Takže ja hovorím áno, ale vždy sa treba snažiť zachovať si určitú mieru autenticty a originality.

v: Ja som mala na mysli skôr tie také masové hity, čo vídame denne na sociálnych sieťach. Apropos: Pomohol Instagram zabiť módu?

M.S.: Asi mal na začiatku inú funkciu, ako teraz, keď sa z toho stáva továreň na predávanie vecí. Už zažil svoj peak a stáva sa z neho veľmi komerčná záležitosť. Má svoje plusy, lebo vie ľudí a ich tvorbu odprezentovať, ale má aj mnoho negatív, ktoré sú zjavné. Nedovolím si to ale nijak razantne súdiť.

v: A teraz Ti dám jednu zapeklitú. Češky alebo Slovenky?

M.S.: Fúha! Ty mi dávaš fakt rébusy. Dve krajiny, ktoré majú k sebe blízko, pritom v móde majú od seba tak ďaleko. Ako zákazníčky sú obe diametrálne odlišné, to je iný svet. Myslím si, že Češky majú ešte stále viac rady minimalizmus, majú bližšie k strohému germánskemu štýlu a aj sa viac zaujímajú o lokálnu módu. Slovenky majú radšej farby, sú hravejšie, tam stále cítiť horkokrvnosť. A moja úloha je nájsť prienik. To je tá správna výzva pre mňa, ako návrhára.

 

„Ricka Owensa obdivujem. Neustále skúma svoje staré kolekcie, on v sebe hľadá, pýta sa sám seba, za čím si stojí, vyvoláva otázky.“

 

v: Kto je Tvoj osobný liebling z branže dizajnérov?

M.S.: Ja mám veľkú úctu voči mnohým, aj svojim lokálnym kolegom. Určitú dobu to bol Raf Simmons, potom keď som bol u neho na stáži, tak sa v mojich očiach demýtizoval, zľudšťel. Ale v poslednej dobe mám čím ďalej tým väčší rešpekt voči Rickovi Owensovi. Pre mnohých je príliš excentrický, kontroverzný a nenositeľný, ale celý jeho koncept- že si všetko robí sám (on si naozaj prototypy strihá a zošíva osobne), to že tam nemá milión asistentov, ale cítiť jeho autentický ‘touch’, tá jeho prítomnosť v celom tom procese je obdivuhodná. Na to, aký je to relatívne veľký a úspešný brand, je to až neuveriteľné. Navyše, on neustále skúma svoje staré kolekcie, on v sebe hľadá, pýta sa sám seba, za čím si stojí, vyvoláva otázky. To je super. Samozrejme, vždy som mal rád aj Marca Jacobsa, Nicolasa Ghesquiéra, Johna Galliana, Helmuta Langa… Toma Forda som mal veľmi rád, keď robil u Gucciho a YSL. Je ich veľa, ale z pohľadu nejakých konkrétnejších princípov to je určite práve Rick Owens, ktorého veľmi obdivujem. On odevom naozaj rozumie, je niečo ako moderný Balenciaga.

v: Ako zvládaš kritiku?

M.S.: Ja veci robím pre seba a preto sa mi tá kritika aj ľahšie nesie, lebo vždy plynie len a len ku mne. Ja si viem sám pred sebou tie veci obhájiť a tiež treba povedať, že kritika nie je ako kritika. Niekedy je kritika odborníka z branže naozaj neadekvátna a naopak, laik ‘z ulice’ vám dá konštruktívny feedback, hoci tej móde nemusí vôbec rozumieť. Niekedy to nechám ‘plávať’, inokedy si z toho vezmem, čo mám pocit, že sa mi zíde.

v: Najobľúbenejšia kniha?

M.S.: Asi to musím vysloviť, lebo ma to ako prvé napadlo…. Je to fotokniha o mestských palácoch v Paríži od Alexandre Gady: Hôtels Particuliers de Paris 2017. Mňa vôbec fenomén paláca v meste fascinuje. Francúzi celkovo odmalička všetko prirodzene estetizujú. V jedle, bývaní, obliekaní. Aj parížanky vyzerajú všetky takmer rovnako, ale vidieť, cítiť na nich ten proces estetizácie. Pamätám si napríklad aj to, ako som v Paríži v múzeu videl malé deti sedieť pred jedným obrazom, o ktorom s nimi učiteľka hodiny diskutovala. Nebadám, že by sa takéto procesy diali napríklad u nás. A pritom, tí najmenší, mládež a ich vzdelávanie je jedna z najpodstatnejších vecí vôbec. Vplýva potom na všetko ostatné v živote človeka, aj na vnímanie krásy a tvorbu vkusu.

v: Čo máš ešte v živote na ‚zozname‘?

M.S.: Chcem urobiť ešte veľa krásneho oblečenia. Chcem pomôcť mojim klientkám nájsť krásu, zvýšiť ich sebarešpekt a sebalásku. Chcem sa venovať histórii, lebo tá ma odjakživa zaujíma, chcem ešte veľa cestovať a navštíviť čo najviac mestských palácov v Paríži (smeje sa). V prvom rade chcem byť však ešte veľa rokov spokojný. Chcem si svoj život prežívať a užívať šťastne a s radosťou. A to, napokon, prajem každému.

 

Text: Eva Sýkorová Čomborová

Foto: autorka, archív M.S.