Not sorry
Tesne pred predikovanou celosvetovou hospodárskou krízou/recesiou sa stalo niečo ‚nečakané‘. Na našej ťažko skúšanej planéte sa objavila pandémia, ktorá má potenciál smutne slávnej Španielskej chrípky. Korona vírus sa doslova cez noc stal strašiakom a nepriateľom číslo 1. Ľudia chorľavejú a mrú na komplikácie spojené s nákazou, ktorá nie je ani nová, ani neznáma, avšak tento jej nový typ (alebo ak chcete mutáciu) sme doteraz u ľudí nezaznamenali. Nemáme na ňu zatiaľ vakcínu a nevieme presne, ako ju liečiť. COVID- 19 je vírus a to nie hocijaký. Je to patogén, ktorý je silne virulentný aj bez symptómov a to je nebezpečné. Nakazený jedinec nemusí dlho prejavovať známky nákazy a je teda dokonalou „biologickou zbraňou“, ktorá nevedomky roznáša vírus doslova kade chodí. Počet nakazených tak exponenciálne a nekontrolovane narastá. Zdravotnícke systémy kolabujú a ľudia panikária. Jednotlivé štáty sa snažia bojovať s hrozbou COVID-19 najlepšie ako vedia. Ich predstavitelia sa v reálnom čase učia, aké to je riadiť krajinu v čase krízy a priameho nevojenského ohrozenia zdravia a životov občanov. Ekonomické dôsledky karanténnych opatrení jednotlivých krajín si zatiaľ nik nedokáže predstaviť a mnohí stále naivne veria, že to to čo sa deje je len prechodný stav a že najneskôr v lete, ako sľubujú niektorí epidemiológovia, sa všetko vráti do starých koľají.
„Život ma naučil nazerať na rôzne udalosti z pohľadu jednej veľmi jednoduchej avšak zásadnej dvojotázky: Kam tá ktorá udalosť vedie a kto z nej bude profitovať?“
Ja som realista. A napriek tomuto môjmu životnému nastaveniu si Vám teraz dovolím v krátkosti predstaviť môj názor na to, čo sa tu – na tejto planéte vlastne deje. Život ma naučil nazerať na rôzne udalosti z pohľadu jednej veľmi jednoduchej, avšak zásadnej dvojotázky: „Kam tá ktorá udalosť vedie a kto z nej bude profitovať?“ Prečo je táto otázka pre mňa výborným lakmusovým papierikom pre udalosti, ktoré sa dejú vo svete? No jednoducho preto, že ak rozpoznáte výsledok, viete spätne identifikovať udalosti, ktoré k nemu viedli. Dokážem teda celkom spoľahlivo identifikovať a rozanalyzovať deje, ktoré naoko nesúvisia a bezpečne vyústia do výsledkov, ktoré následne možno pozorovať v praxi. Korona vírus a kto z jeho rozšírenia profituje? Farmaceutické firmy, agrosektor, potravinársky priemysel, obchodné reťazce predávajúce potraviny a drogériu, chemický priemysel, výrobcovia ochranných prostriedkov, lekárne, telekomunikačné spoločnosti, prepravné a dopravné spoločnosti, medicínske profesie, vedecké profesie, pohrebníctvo, polícia a vojaci. Štátny aparát, ako taký, a tí ‚pri moci‘ majú možnosť vyhlasovať stavy núdze, výnimočné stavy, až stanné právo – teda obmedzovať demokratické práva a slobody svojich občanov podľa potreby a pre všeobecnú ochranu, rozumej pre „dobro celej spoločnosti“.
„Dnes sme pod vplyvom základného strachu – strachu o život – ochotní vzdať sa všetkého, čo sme si pre seba ako ľudský druh (abstrahujme na moment od neslobodných výnimiek) vybojovali: Slobody, slobodnej vôle a práva na súkromie.“
Kam táto situácia vedie?
Nakoľko umierajú prevažne starí, chorí a chudobní, tak sa v prvom rade krajiny chtiac-nechtiac zbavia vrstiev obyvateľstva, ktoré zaťažujú ich sociálne a dôchodkové systémy najvýraznejšie. Podľa dostupných štatistík sú práve uvedené skupiny obyvateľstva najviac postihované novým korona vírusom a súčasne majú vysoké percetno úmrtnosti. Ďalej sa súčasne zbavia aj životných skúseností starých občanov, ktorí si ešte pamätajú aké to bolo kedysi. Ostanú nám teda generácie, ktoré si nebudú mať od koho vypočuť reálne ľudské príbehy a budú odkázané len na ústavy pamäte národa a historické pramene bez priamej skúsenosti. Môžno sa vám zdá absurdné, niečo takéto spomenúť, ale práve náš kontakt, či už priamym zažitím alebo vypočutím príbehov o tom, ako to bolo za Druhej svetovej vojny, studenej vojny ci „boľševika“, do veľkej miery pomohla našincom vysporiadať sa so šokom z opatrení, ktoré naša vláda zaviedla v snahe bojovať s pliagou, ktorá na nás bola zoslaná „zhora“. To isté platí pre mnohé európske postkomunistické krajiny. Takzvané západné krajiny nemali toľko ‚šťastia‘ ako my. Práve pre hlboko zakorenené pravidlá demokracie a „slobody“ a v neposlednom rade aj boomujúceho turistického ruchu z ázie, si oveľa ťažšie vedia dať rady s disciplínou i nákazou, ktorej pôvodným epicentrom bola krajina, z ktorej posledné desaťročie prúdia na starý kontinent ‚hladné‘ húfy, bažiace po našej kultúre a luxusnom tovare.
Čo je však ešte horšie, štáty si môžu pod zámienkou ochrany zdravia a životov svojich obyvateľov dovoliť implementovať drakonické pravidlá á la ‚Ázijské tigre‘ a svetového lídra tzv. „surveillance economy“ – Číny. Vymenujme si aspoň zopár z nich: Zákaz cestovania, zákaz vychádzania bez ochranných prostriedkov a len v určenom čase, kontrola a monitorovanie obyvateľstva pomocou kamier v uliciach, sledovanie pohybu telefónov, karanténa štátom nariadená (resp. ‚dobrovoľná‘, lebo sused vás ‚natrel‘), zákaz vykonávania niektorých povolaní, zákaz prevádzkovať čokolvek, čo štát vyhodnotí ako rizikovú prevádzku (napr. kiná, reštaurácie, obchody s oblečením atď.) Tu napríklad aj taký POTUS bledne závisťou a Putin sa len tíško smeje. Ekonomické opatrenia vlád na zalepenie očí, úst a uší na dobu „kým bude treba“ (rozumej, kým to inflácia, trhy a centrálne banky akože ustoja) sú nepopierateľne snahou udržať neudržateľné. Bláboly o odloženej spotrebe a pomoci turizmu mi prídu ako útopia o ktorej všetci spoločne snívame, kým kolektívne vedomie ľudskej spoločnosti smeruje skôr k dystopii.
„Ekonomické opatrenia vlád na zalepenie očí, úst a uší na dobu „kým bude treba“ (rozumej, kým to inflácia, trhy a centrálne banky akože ustoja) sú nepopierateľne snahou udržať neudržateľné. Bláboly o odloženej spotrebe a pomoci turizmu mi prídu ako útopia o ktorej všetci spoločne snívame, kým kolektívne vedomie ľudskej spoločnosti smeruje skôr k dystopii.“
Zatvorené hranice sú tichou predvesťou niečoho, čo dokáže tromfnúť snáď iba povinné očkovanie proti COVID-19. Krok od toho je už len povinné čipovanie obyvateľstva. Ale nevadí! Dnes sme pod vplyvom základného strachu – strachu o život – ochotní vzdať sa všetkého, čo sme si pre seba ako ľudský druh (abstrahujme na moment od neslobodných výnimiek) vybojovali: predovšetkým slobody, slobodnej vôle a práva na súkromie. Pre zlú ekonomickú situáciu a obrovské počty nezamestnaných bude vznikať ideálna pôda na zavedenie toľko pertraktovaného všeobecného príspevku od štátu pre každého občana. Vo Švédsku si to pochvaľujú ako fantastický nápad, aj Elon Musk si myslí, že to je super. Ja skôr vnímam, že by to mohlo neblaho vplývať na občanov a predstavovať určitú pomyselnú slučku, ktorú si dobrovoľne uviažu na krk v slepej viere, že im to pomôže žiť slobodnejšie, a že keď náš svet začne ovládať umelá inteligencia, tak aspoň budú mať čo jesť a kde skloniť hlavu. Ale čo ak nebudú spĺňať predstavu štátu o tom, ako sa občan má správať? V Číne to už funguje, volá sa to kreditný systém hodnotenia obyvateľstva. Ak nemáte dostatočný „počet bodov“, nemôžete napríklad cestovať vlakom. A spadla pomyselná „klec“. Nočná mora bodovania izieb v škole v prírode v treťom ročníku alebo zberu papiera v piatom je späť.
Ďaľším výsledkom opatrení v pomyselnom boji s COVID-19 je kolaps luxusného segmentu podnikania ako aj zábavy, kultúry a cestovania. Odcudzenie ľudí vzhľadom na odporučený „social distancing“, spolu so zrušením „nečistej“, baktériami a vírusmi kontaminovanej hotovosti je len čerešničkou na pomyselnej torte. Atď, atď.. Mohla by som pokračovať do nekonečna. Vo finále to všetko smeruje k jednému a jedinému výsledku.
Prečítajte si Orwellov román 1984.
Huxleyho Brave New World.
A ešte Shaxnovu knihu The Finance Curse.
Sorry not sorry.
Foto: Peter Spurný, archív
