Krása má zmysel. Nie je to márnosť.

Tri roky ubehli od chvíle, čo sa v priestoroch Slovenskej národnej galérie mohli návštevníci oboznámiť s históriou módy v socialistickom Československu. Vďaka kurátorkám Zuzane Šidlíkovej a Viere Kleinovej sa dočkali pomerne výživného “odevného“ portrétu jednej epochy, ktorej súčasťou sa stali desiatky archívnych odevných kreácií, doplnkov, fotografií, časopisových výstrižkov či televíznych záznamov. Po výstave Nech Šije! sa do priestorov prvej slovenskej galerijnej scény dostali len pred pár dňami odevné kreácie súčasných domácich tvorcov, z ktorých časť nájdete aj vo ViRVARE.

Ó, šaty! znie tentokrát názov expozície, ktorú od 6. októbra až do takmer polovice januára (vrámci možností a aktuálnych obmedzení) môžu zhliadnuť nadšenci a fanúšikovia domáceho dizajnu. Zbierka je to pomerne špecifická, zastrešená spojovacím motívom spoločenského odevu, ktorý vznikol na konkrétnu objednávku a ktorého úlohou bolo naplniť niekoľko atribútov. Išlo o šaty pre moderátorku Adelu Vinczeovú, každoročne sprevádzajúcu vyhlásenie Cien Nadácie Tatra banky za umenie. Pred desiatimi rokmi sa zástupcovia organizátorov rozhodli dať priestor aj domácemu dizajnu, vtedy sa teda začala písať história vzniku „šiat pre Adelu”, ale aj snaha priniesť pred zraky hostí akúsi vyextrahovanú esenciu talentu a originality slovenských módnych tvorcov.

„Podporovať domácich kreatívnych tvorcov a živé umenie vrámci súkromného sektora by malo byť súčasťou modernej spoločnosti a je dobré, že sa na niečo také podujala aj jedna zo slovenských bánk.“

Ako novinár som mal možnosť zúčastniť sa na takmer všetkých galavečeroch a o jednotlivých modeloch šiat písať. Pamätám si ešte rozhovory s dizajnérmi o ich inšpirácii, o tom, ako ich ovplyvnilo zadanie, navrhnutá scéna priestorov Opery SND či samotná nositeľka- teda Adela Vinczeová, kedysi Banášová. Čo ma zaujalo pri výstave hneď na prvý pohľad, je až účelová absencia tejto „celebritnosti“ sprostredkovanej známou nositeľkou a múzou na jeden konkrétny večer. V Slovenskej národnej galérii sa na šaty od tvorcov ako Lenka Sršňová, Marcel Holubec, Andrea Pojezdálová, Pavol Dendis či Boris Hanečka snažili pozrieť z iného uhla.

Ak si mám pomôcť porovnávaním s už spomenutou (omnoho civilnejšou, ale aj výrazne bohatšou) výstavou Nech šije!, tentoraz sa šaty stali súčasťou výnimočnej zbierky. Ich odevná funkcia ustúpila do úzadia, dopredu vystúpil umelecký atribút a v priestoroch galérie sa z nich stal akoby výtvarný objekt. Dômyselne inštalovaný medzi kartotékovými skriňami, vyradenými úložnými krabicami či obrazmi, starostlivo zabalenými a pod tenučkou vrstvou priehľadného plastu odhaľujúcimi len náznakom, čo sa skrýva vnútri. Spôsob prezentácie bol cielený, snaha o akcent na udržateľnosť a recykláciu (možno až príliš) na mieste, pričom kurátorka výstavy Viera Kleinová inscenovala jednotlivé výtvory aj v spojení s fotografiami a maľbami z archívov SNG. Využitá bola tiež technika mappingu, atmosféru formuje sprievodné slovo pri každom dizajnérovi úryvkami zo známych básní (napr. Havran od Edgara Allana Poea pri Borisovi Hanečkovi) a hudobných textov (Starman od Davida Bowieho pri Lukášovi Krnáčovi).

„Šaty vznikali na rovnakú udalosť a spája ich zadanie večerného odevu, každé z nich pritom nesú v sebe pomerne jasné znaky tvorby konkrétneho autora. ‚Dokázali by ste im priradiť mená možno aj bez popisiek,‘ uviedla Sršňová.“

O prepojení módy s umením nemusíme polemizovať. Najmä do spoločenských šiat, ktoré majú byť akousi vlajkovou loďou kreatívneho videnia a prístupu, sa vkladajú roky inšpirácií, vedomostí, reinterpretujú sa spomienky aj veci videné a načítané, ale najmä by v nich nemal chýbať originálny punc daného tvorcu. V tomto duchu to vystihla Lenka Sršňová v rozhovore pre Rádio Devín, keď pomenovala výstavu kolekciou ideí, ktoré vybraní dizajnéri majú. Šaty vznikali na rovnakú udalosť a spája ich zadanie večerného odevu, každé z nich pritom nesú v sebe pomerne jasné znaky tvorby konkrétneho autora. „Dokázali by ste im priradiť mená možno aj bez popisiek,“ uviedla Sršňová. Súhlasím a osobne to považujem aj za veľké plus celej expozície. Zároveň si nemyslím, že ide o to najlepšie, čo tvorba niektorých z nich doposiaľ ponúkla. Nepochybne však jednotlivé modely podčiarkujú jasný rukopis a viac-menej aj opodstatnenosť byť súčasťou práve tejto konkrétnej zbierky.

„V prípade portrétu domácej spoločenskej módy by sa však galerijná expozícia nemala obmedziť len na desať kusov šiat spojených jedným eventom (akokoľvek kvalitným), pretože jej to výrazne uberá z výpovednej hodnoty.“

Druhým pozitívom je samotná možnosť kontaktu s odevom. Pre mňa osobne je najväčšou radosťou každej galerijnej prezentácie šiat možnosť pozrieť si ich zblízka. Skúmať jednotlivé švy, techniku šitia, pohľadom nasávať hodiny práce, ktoré sa za šatami skrývajú a v tom najideálnejšom prípade čítať v nich aj príbeh, s ktorým vznikali. Tvorivý tím urobil maximum, aby jednotlivé modely dostali rovnocenný priestor a mohli naznačiť príbeh tej či onej tvorivej cesty. S tým sa však spája aj moja najväčšia výčitka. Výstava Ó, šaty! totiž pôsobí len ako pilotná časť. Prvý diel seriálu, pri ktorom by som sa rád pozrel na ďalšie. Akurát som sa ich nedočkal.

A moja otázka teda znie, či toho na expozíciu v priestoroch SNG nie je primálo? Za roky práce novinára viem bez váhania povedať, že domáca tvorba v spoločenskom odeve je pomerne pestrá, bohatá a v mnohom si dokáže merať sily aj s tvorbou zahraničných ateliérov. Podporovať domácich kreatívnych tvorcov a živé umenie vrámci súkromného sektora by malo byť súčasťou modernej spoločnosti a je dobré, že sa na niečo také podujala aj jedna zo slovenských bánk. V prípade portrétu domácej spoločenskej módy by sa však galerijná expozícia nemala obmedziť len na desať kusov šiat spojených jedným eventom (akokoľvek kvalitným), pretože jej to výrazne uberá z výpovednej hodnoty. Dobrého v lokálnom dizajne, čo tu (za viac než desať rokov) vzniklo, je oveľa viac a ešte raz si pomôžem Rádiom Devín a tentoraz slovami Borisa Hanečku. Otázku na to, prečo je táto výstava adekvátna v dnešných krušných časoch, zodpovedal nasledovne. „Lebo ľudia chcú žiť, chcú si dopriať. Chcú si povedať, že nevadí. Krása má zmysel a nie je to márnosť.“

Súhlasím všetkými desiatimi (šatami), ale nabudúce poprosím tej krásy oveľa oveľa viac!

Poznámka:

Na výstave Ó,šaty! si môžete pozrieť kreácie dizajnérov v zložení Mária Štraneková, Marcel Holubec, Martin Hrča, Lenka Sršňová, Boris Hanečka, Maja Bažik Bozovic, Andrea Chrastinová Pojezdálová, Michaela Ľuptáková, Lukáš Krnáč a Pavol Dendis. Potrvá do 10. januára 2021 a názor si, samozrejme, môžete spraviť sami…

Foto: archív, autor