Čo je pár dekád v ponímaní času univerza? Univerza, ktoré je nekonečné? Vie si vôbec niekto z nás predstaviť, čo vlastne je nekonečno? A čo z toho vyplýva? Čo je potom jeden ľudský život? Jeden z miliárd. Aký má význam, ak vôbec nejaký? A akú rolu v tom celom hrá pravda, živý terč súčasného najväčšieho ataku? A kde sú odpovede?
Začneme priamo od konca. A narovinu, ako vždy. Je zjavné, čo sa stane s ľuďmi a spoločnosťou, keď pravda absentuje. Protiargumenty zbytočné, sú dôkazy. Aj v tom totiž tkvie jej dokonalosť, vždy výjde najavo. Doba, ktorá je paradoxne ultra katalyzátorom ľudskej deštrukcie tento rozklad veľmi podrobne zaznamenáva, v priamom prenose. Vďaka internetu a sociálnym médiám dnes niet pochýb ani o úpadku civilizácie, ani o jeho prejavoch. Zničené tváre, telá a duše. Miliardy načančaných, prázdnych zombies, žijúcich len pre ilúziu určenú anonymnému davu a úplne zbytočne aj doráňanej “minulosti”, ktorá sa už dávno nevysmieva do tváre, lebo sama má iné, často podobné, starosti. A ktorá má ostať tam, kde je, v minulosti, sprocesovaná úplne iným spôsobom. Abnormálny strach zo starnutia a smrti – snáď najprirodzenejších súčastí života a priamych podmienok nekonečného cyklu zrodu a zániku, a získania toho najcennejšieho, životnej múdrosti – nám tiež nedá spávať. Lenže to by museli byť hodnoty toho, čo je vlastne vzácne a čo bezcenné nami (a teda každým z nás) nastavené úplne inak.
Čo urobí pár rokov spoločenských pokusov s ľuďmi? Stačí si pozrieť záznam koncertu Madonny, jednej z najväčších vizionárov svetovej pop kultúry, z roku 2007. V tom čase ako takmer 50-ročná, na vrchole síl, matka dvoch detí. V špičkovej forme, pestovaná tvár zodpovedajúca reálnemu veku, svojská ale bezosporu atraktívna, nezdeformovaná prehnanými zásahmi plastických chirurgov a aplikáciami vyspelého digitálu. Ozajstná bytosť, z mäsa, kostí a svalov, ktoré disciplinovane dreli ako máloktoré, pohybujúca sa po obrovskom pódiu s takmer nadľudskou výdržou, synchronicitou a magnetizujúco-živou energiou. Dnes? Troska, na ktorú pozerať sa lucidného človeka doslova bolí. Nie pre znepokojujúci vizuál, ktorý je dnes už skôr normou. Pre príbeh. Neživá-nemŕtva, mimo reality, času, priestoru a kontextu; jednou nohou vo svete svojho (zaslúženého) ta-tam úspechu a druhou v takom, v ktorom, #trustusweknowbetter, nechce byť nik z nás. Je to svet krivých zrkadiel, klamu, márnivosti, ega, falošných potrimiskárov a pýchy. Pýcha so silou nemá nič spoločné. Naopak, je jej absolútnou juxtapozíciou. Nehovoriac o tom, že vedieť kedy “odísť” je jedno z najväčších umení vôbec.
Pravda. Slovo, ktorým sa tak radi oháňajú populisti, revolucionári, aj spirituálni lídri. Slovo, ktoré spôsobuje rovnaké tenzie, ako katarziu. Pravdou je, že pravda ľudí neskutočne irituje, lebo “útočí” na ich najslabšie miesta; nastavuje im neúprosnú reflexiu, rúcajúc všetky ich falošné, roky usilovne budované predstavy, autovizualizácie a idealizácie; seba samých, vzťahov, aj sveta okolo. Odkrýva, čo človek chce tak veľmi skryť, vŕta do omietky, ktorá nikdy nemala odhaliť fasádu, hádže polená na únikové skratky. Lenže to je práve ten chyták. Niečo, čo neexistuje, čo nie je- nie je. A práve tento ultimátny a neúprosný fakt je vo finále omnoho zdrcujúcejší ako akýkoľvek zbúraný vzdušný zámok, vežička z karát a dom z piesku. V ľuďoch je dnes cielene pestované to najhoršie a najslabšie, lebo to je omnoho viac časovo náročné a na konci dňa aj likvidačné ako hocijaká prostá, zmysluplná a ušľachtilá činnosť. Navyše to púta pozornosť od podstaty, čiže opäť – od pravdy. Život drvivej časti populácie sa skladá z každodenných absurdít: v zápche zavretá v automobile strávi hodiny, len aby sa mohla “predviesť” v gyme, nechá si úplne zmeniť tvár, len aby bola “iná” a splynula tak s davom, hľadá trvalé šťastie v tom najpominuteľnejšom: matérii, lásku zas v promiskuite; s prírodou “žije” tak, že ju svojou neochotou uskromniť sa devastuje, oblievajúc za jej záchranu kultúrne dedičstvo národov: diela starých majstrov, ktorí za nič nemôžu a s “protestujúcimi” by s najväčšou pravdepodobnosťou jednohlasne súhlasili.
Čo robíme dávno nedáva zmysel, len sme si to nevšimli. A čo sme ochotní urobiť, aby sme nielen pred touto konfrontáciou ušli a svojpomocne si dali “na poriadok” životom a okolnosťami porozhadzované Maslowove pyramídy? Bude to znieť hrozne, ale- všetko. Úplne všetko. Zapredať seba, svoje presvedčenie, svoje idoly, svojich blízkych, kamarátov, toho, v čom sme vyrástli a čomu sme naozaj verili a najmä, svoju pravdu. Tú, ktorú v hĺbke, tam niekde “pod tým všetkým”, cíti každý jeden z nás bez ohľadu na vek, inteligenciu či postavenie. Nikdy nepodceňuj silu sebaklamu. Amen. Lenže, ako povedal Bratasanu: “Čo nevynesieme na svetlo, rastie v tme.” A o prebujnelých tieňoch zas vedel svoje Jung.
Dosť bolo smiechu, toho real aj toho fake. Ľuďom chýba plač. Bolesť. A ľútosť. A schopnosť vidieť veci konceptuálne a zoširoka, nie svojou obmedzene subjektívnou, sebeckou optikou. Ako nás môže baviť sloboda, ktorá utláča druhých a tolerancia, ktorá je selektívna a pomoc podmienená vlastným osohom a láska, ktorá je v skutočnosti len nástrojom sebalásky a pláca bez ozajstnej práce a diplom bez nocí prebdených nad skriptami a svaly bez potu a zapierania a obdiv bez reálnych zásluh a blízkosť bez dôvery? Ľudské slabosti, potrava ega. Áno. Na dualite je založený celý vesmír a vždy boli, sú a budú tí dobrí aj tí zlí, tí múdri a tí menej. Čo je ale podstatné je rovnováha a jej trajektória. Kyvadlo sa vychýlilo takým spôsobom, že ohrozuje našu existenciu ako snáď nikdy doposiaľ. Aj to je súčasť nášho príbehu. Nášho, lebo jeho autorom sme všetci. Hoci už len tým, či o tomto všetkom sme alebo nie sme ticho. V sebe, aj navonok.
Nie, tento text nie je z kategórie veselých. Lenže doba si to vyžaduje. Mnohým nastaví nelichotivé zrkadlo, zdvihne tlak, vzbudí v nich zlosť, horkosť a vzdor. Úplne zbytočne. Je totiž adresovaný každému z nás, vrátane nás. Tak, ako aj náš posledný tohtoročný edit. Aj tam je všetko priznané. Krása a smútok, tvorivosť a márnivosť, spomienky a prítomnosť, obeta, slzy a smiech, odvaha a neistota, klebety i tajomstvá, prehýrené noci a železná regula, večnosť s prítomne zachyteným okamžikom; to všetko “prejdené” zvláštne pôvabnou tvrdosťou smrti, v celom jej mystériu.
Noc predtým sme sa stretli za úplne iných, tragických okolností, ráno sme boli na place. Editoriál mapujúci jubilejnú desiatu kolekciu Jana Černého nakoniec úplne prirodzene vyústil do práce na počesť Janov dvoch. Poznali sme sa všetci, svojim spôsobom sa dotkol každého z nás. A každý z nás s ním má svoje “keby”. Avšak to, rovnako ako náhody, neexistuje. Existuje len to, čo urobíme, rovnako ako to, čo neurobíme, a čo povieme, rovnako ako to, čo nepovieme. Každá jedna naša myšlienka, slovo a aktivita, rovnako ako ich absencia, vytvára realitu a preto každý náš skutok aj neskutok rezonuje ako echo perpetuum, vo večnosti… a na večnosť.
Nikde inde, ako v nás nie je chyba a odpoveď. My sme chybou v mechanizme, ktorý by inak fungoval úplne- inak. Človek pozerá príliš na seba, nie do seba, prežívajúc vedľa tých druhých, nie žijúc s nimi. Človek nemôže stále víťaziť. Prehry a rany sú rovnako, ak nie viac dôležité, práve oni totiž dávajú triumfy do zdravej perspektívy, motivujú a učia.
Pravdou tiež je, že každý máme svoju tajnú komnatu, ktorá ale vôbec nemusí byť trinásta. Môže byť vzácna ako drahokam, v ktorom sme sami pred sebou úplne nahí, nie však zraniteľní; kde sami sebe úprimne a bez okolkov, gloves-off-style, odhalíme všetky naše strachy, úzkosti, sklamania, pochybenia, túžby a očakávania a kde si uvedomíme, že jedine a len my sme najväčší páni a vodcovia, sebe samým.
Ukradli nám, demontovali naše jantárové komnaty, odviezli preč, keď sme nedávali pozor.
Niekde ticho odpočívajú, neviditeľné ale existujúce. A v nich pravda. O nás, aj o svete.
Aj o tom, že každý je niekoho kráľ.
A o tom, že keby neexistuje.
Hľadajme, nájdeme.
PF 2023
S láskou,
Váš virvar
In memoriam Jan Pokorný
1983 – 2022
