O opere

 

Boris patrí neodškriepiteľne k najvýraznejším slovenským dizajnérom takzvanej novej vlny, ktorá po prelome milénií priniesla svieži vietor na našu maličkú módnu scénu. Jeho meno je značkou samou osebe, no okrem módnej tvorby a polohy odevného dizajnéra, vďaka ktorej je známy už takmer dve dekády, sa pri vyslovení jeho mena čoraz častejšie skloňuje slovo „opera“.

 

Kvôli tomuto rozhovoru sa stretávame už tretíkrát. Myslel som si, že po skončení plesovej sezóny a po premiére Turandot bude mať Boris viac času. Mýlil som sa. Keď sa spätne rozpomínam, tento môj dlhoročný kamarát mal odjakživa rozpracovaných niekoľko projektov naraz a nie je tomu inak ani tentokrát. Prichádza vo svojej neodmysliteľnej „klimtovskej“ košeli a ja ho vítam jeho obľúbenou keramickou šálkou s vyobrazením oka prozreteľnosti.

 

B.H: Mám tridsať minút, poďme na to!

 

V: Dáš si čaj na nervy?

 

B.H: To je to, čo práve potrebujem.

 

V: Porozprávame sa o opere, môžeme? Pamätáš sa kedy si sa prvý krát stretol s týmto slovom?

 

B.H: Torreadore! Čo to je? Carmen? Keď som mal asi šesť, mali sme doma podpivník s toreádorom a mama mi vysvetlila, že je to postava z opery. Doteraz si to pamätám, ako niečo spojené s krásou, bola to síce malá fotka, no vôbec to nebol gýčový suvenír. Cyklaménová a zlatá v kombinácii s jeho tmavými lesklými vlasmi vo mne vyvolávali otázku, kto to je a prečo je tak oblečený? Veď bežní ľudia v Stupave takto nechodia po ulici… Na osemdesiate roky celkovo spomínam s nostalgiou, lebo moji rodičia nosili netradične farebné oblečenie, ale to, čo som videl vonku som doslova neznášal. Realita bola hrozná a toreádor z podpivníka symbolizoval akúsi inú estetiku niečoho zvláštneho, ďalekého, no krásneho .

 

V: A ako sa vyvíjala táto love story ďalej?

 

B.H: Doma som počúval Nabucca. Klasická hudba v podobe platní u nás doma mala svoje miesto a ja som ju považoval za skvelú! Na strednej škole, kde som študoval keramiku, sme dosť často chodili do divadla a potom prišiel môj prvý Ples v opere…

 

V: Na tohtoročnom jubilejnom ročníku si sa postaral o kostýmy otváracieho ceremoniálu o ktorom sa mnoho ľudí zo zákulisia vyjadrilo ako o „najkrajšom a najlepšie stvárnenom“ za celú históriu tohto podujatia. Ako si teda spomínaš na to svoje prvé?

 

B.H: Na ples som šiel s Luciou Hablovičovou, ktorej som ušil šaty, dostala ich ako dar od svojho vtedajšieho priateľa, ktorý sa nemohol zúčastniť. Bola hotovou Popoluškou, ale z iného sveta… ‚Mimo‘, ale krásne ‚mimo‘. Bolo to honosné a pôvabné, niečo o čom snívaš a aj to zažiješ.

 

V: A potom vstúpila na scénu operná diva…

 

B.H: Adriana Kučerová v tmavomodrých šatách inšpirovaných ‚nočnou oblohou‘- použijem obľúbené slovo našej spoločnej priateľky ESC- tak tak… Bolo to vystúpenie vrámci festivalu Viva Musica!, kde som spoznal režisérku Andreu Hlinkovú a tej sa celé prevedenie tak páčilo, že mi ponúkla spoluprácu. Mojou prvou inscenáciou bola Adriana Lecouvre v Košiciach, rokoková dráma o milostnom trojuholníku, kde hlavná hrdinka umiera otrávená fialkami. Bolo to fajn lebo som si mohol uletieť na špecifických extrémoch a veľmi milo ma prijala pani Hanáková, ktorá bola vedúcou dielní. Keď som mal možnosť tomu privoňať, úplne som sa zaľúbil.

 

„…Tam som prvý krát zistil, čo to znamená kolektívny hrdina. Zleteli orly z Tatry! Slovanský ľud je kolektívny hrdina, je to básnická forma. …“ 

 

V: Čo je náročnejšie- obliecť klientku alebo herca?

 

B.H: Herci sa sťažujú viac ako klientky! Čím viac vedľajšia postava, tým viac sťažností. Také najbežnejšie sú: „Som alergická na tento materiál, na túto farbu, na tento výstrih (siahajúci po pupok)- škrtí ma…“ a podobne. 

 

V: Predsa len si svoj debut zvládol a prišiel ďalší projekt s Andreou Hlinkovou. Othello?

 

B.H: Lovci perál. Keby si to videl…! Tá hudba bola nádherná a hlavná postava, kňažka, sa vo výške troch metrov hojdala na hojdačke, kde jej plápolal kúsok žltého saténu ako posledný plamienok vďaka ventilátoru, ktorý sa tam na moje vyžiadanie nainštaloval. Počas toho zaznel nádherný Duet lovcov perál, ktorí so šedivými šatkami na hlavách vyzerali ako kŕdeľ morských korytnačiek. Tam som prvý krát zistil, čo to znamená kolektívny hrdina. Zleteli orly z Tatry! Slovanský ľud je kolektívny hrdina, je to básnická forma, ale tentokrát to bol zbor. Vnímal som ho ako jednu postavu. Masa a jej sila, ktorá sa rozteká ako magma. Pohrávaš sa s viacerými výrazovými prostriedkami, pracuješ s emóciami…

 

V: Takže tvoj obľúbený klient je kolektívny hrdina?

 

B.H: Áno. Je to môj neznámy klient, ktorého nikto nepozná. Väčšinou sa ma v médiach pýtajú na jednotlivcov alebo prehliadku. Ale prehliadka je predvedenie solitérov, aj keď finále je akýmsi skupinovým ‚performance‘. Keď sleduješ prehliadky svetových dizajnérov, je to ako náhrdelník farebných korálok, presne vieš prečo tam nemohla byť červená… To ma baví.

 

V: A očividne ťa baví aj úloha kostýmového výtvarníka. Do tretice, Othello, vďaka ktorému si si vyslúžil nomináciu na Divadelné dosky.

 

B.H: To bolo veľké prekvapenie. Pre Banskú Bystricu bol Othello historicky najúspešnejšou operou a pre mňa to bolo takisto vzácne uznanie. V divadelnej brandži je už aj nominácia víťazstvom.

„Cyklaménová a zlatá v kombinácii s jeho tmavými lesklými vlasmi vo mne vyvolávali otázku, kto to je a prečo je tak oblečený? Veď bežní ľudia v Stupave takto nechodia po ulici…“

 

V: Zaujímavé bolo, že kostýmy pre Othella organicky nadviazali na tvoju predchádzajúcu kolekciu Au. Bol to marketingový zámer alebo len prirodzený tok inšpirácie?

 

B.H: Chcel som vedome prepojiť moje vyjadrovacie prostriedky, prehliadku a opernú inscenáciu, vytvoriť akési zrkadlenie. Ak by ma niekto vtedy oslovil na vytvorenie jedálenského setu asi by bol zlatý a servírovalo by sa v ňom čierne jedlo. Ako mal Picasso modré obdobie, tak ja som mal jasnú víziu tejto estetiky, ktorá, zdalo sa mi, ešte nie je vyčerpaná.

 

V: A z tejto kolekcie si zopár modelov kúpila aj najslávnejšia sopranistka súčasnosti, Anna Netrebko. Zase tá opera… (smiech)

 

B.H: Takisto to bola náhoda, jej manažér nás zoznámil, predstavil som jej svoje portfólio, jej sa to páčilo. Priniesol som jej výber modelov a bola nadšená, myslím že je tomu už šesť rokov.

 

V: Je operná diva naozaj „divou“?

 

B.H: Rozdiel medzi bežnou klientkou a vyššie menovanou je ten, že sa naozaj hodí o zem, ale od radosti. Teší sa a kope nohami nad výberom šiat tak úprimne, ako malé dieťa. Je to tak vrúcny prejav radosti! To bežné klientky nerobia, lebo sa možno boja prejaviť svoje emócie. Keď ma však spoznajú, často povedia „ale veď ty niesi taký… doplň si“. Je to taká dvojsečná zbraň, myslím tu mediálnu slávu. Anna ma tak nepozná, tak si môže dovoliť byť bezprostredná a skutočná. A že ona je!

 

V: Keď ju obliekaš premýšľaš nad šatami ako nad odevom bežného nosenia alebo ako nad kostýmom?

 

B.H: Vytváram pre seba ilúziu. Zistil som, že to, ako som chcel vidieť bežných ľudí na ulici oblečených ako toreádor, nedefinovalo, či to má byť kostým alebo bežný outfit. To nech hodnotia druhí. Ak niekto chce utilitárne šaty, chápem to. Ale ak niekto chce nosiť extravagantné modely a užije si to aj počas bežného dňa, je to zajedno. Mňa zaujíma len to, či sa tie modely nosia a že sa vôbec sa nosia. Ten moment navrhovania a odovzdania hotového odevu je pre mňa kľúčový a uspokojivý. Podieľame sa na tom projekte spoločne, je to proces, aj to že to niekto pochváli je jeho súčasťou, odev si tak žije svojim vlastným príbehom.

 

V: A navrhovanie kostýmov pre operu je vlastne doplnením celého príbehu…

 

B.H: Áno je to isté. Móda je socha, reliéf, maľba a je to farba. Kinetický objekt a figuratívna tvorba, keď modeluješ ľudské telo, je to divadlo, je to architektúra. A v opere je tam ešte aspekt hudby, konkrétny výkon a riziko krehkého wabi-sabi, nedopatrení a nedokonalostí.

 

V: Práve tvoj posledný počin, Turandot pre České národné divadlo si vyslúžil niekoľko pochvalných prirovnaní vďaka nekonvenčnému spracovaniu. Niekde som čítal, že miestami to na javisku vyzeralo ako na milánskom móle. VÉRY fešn.

 

B.H: Áno. Pýtal som sa, je to dobré alebo zlé? Nechcel som prehlušiť hlas sólistov, ale také bolo zadanie. Kostýmy mali byť preexponované, bolo to odsúhlasené hneď na začiatku, nebola to žiadna- ako vy vo Virvare hovoríte- ‚Hanečkovina‘ (smiech). Ja som nemal tendenciu prehlušiť zvuk, chcel som dosiahnuť symbiózu. Snažím sa pracovať so spevákmi naozaj objektívne, nie vždy majú konfekčné postavy a vtedy sa pokúšam vytvoriť čo najlepší výsledok.

 

V: Takže, symbióza medzi dizajnérom a klientom spočíva v exhibovaní svojej kreativity s prihliadnutím na čo najlepšie prispôsobenie odevu postave, kedže nie všetci sú ‚tridsaťšestka‘?

 

B.H: Áno a vždy sa pýtam, či to neprehlušujem, ale potom zas nech všetci chodia po tme alebo speváci spievajú za oponou… Opera je celok, kde každý prvok má hlavnú úlohu.
Musím utekať.

V: Si prepustený. A ďakujeme!

 

Foto: archív B.H, Virvar