Desiate jubileum Lenky Sršňovej
S Lenkou sa stretávame v novom bistre na Dunajskej ulici v centre Bratislavy. Len nedávno tu bola veľmi príjemná vegánska jedáleň, bohužiaľ nahradilo ju ďalšie ‚šablónové‘ bistro, ktoré ale neponúka žiadne avokádo. Do dverí však už vchádza dizajnérka a verná svojej tvorbe, je zaodetá do farebných vzorov. Hneď mám úsmev na tvári, srdečne sa zvítame, vymeníme si recepty na raňajkové smoothies a začneme sa baviť ako inak- o móde. Lenku poznám ešte z jej študentských čias a je jednou z mála, vďaka ktorej verím, že tvoriť na Slovensku predsa len má zmysel, aj keď to nie je žiadna ľahká úloha. Dá sa povedať, že prihliadnuc na všetky okolnosti išlo ešte donedávna skôr o poslanie. Vráťme sa ale o desať rokov dozadu…
v: Spomínaš si ako sme sa prvýkrát stretli? Bolo to na VŠVU, bol som vtedy vyberať modely mladých neznámych dizajnérov, čo bolo vtedy dosť neobvyklé, tvoje veci boli už vtedy úplne iné. Fotil to Peter Spurný, ešte na Továrenskej…
L.S: Iba matne, ty si to očividne pamätáš lepšie, ako ja. To som práve končila školu a bolo to ťažké obdobie… Bol to taký moment, keď som sa dostala z vákua a musela začať premýšľať, čo bude ďalej. Realita ma dostihla, musela som sa nahlásiť na všetky úrady a premýšľala som, kde sa uchytím. Rozmýšľala som či začnem učiť, zamestnám sa u niekoho v ateliéri alebo by som mohla robiť styling a reklamy.
v: Ako to pokračovalo?
L.S: Keďže som sa nikam ‚neupratala‘ zostala mi len jedna možnosť. Vtedy tu ešte neboli žiadne štúdiá, tak som sa rozhodla pracovať na voľnej nohe. Tri mesiace som strávila na stáži u Castelbajaca, čo bola neuveriteľná skúsenosť, keďže jeho tvorba je mi veľmi blízka. Pracovala som však stále pre niekoho iného, začali ma svrbieť ruky už po prvom mesiaci a po večeroch som si skicovala vlastné návrhy. Mala som silnú víziu a potrebovala som slobodu. Jednoducho som cítila, že mám svetu čo ponúknuť.
v: Rozhodla si sa teda riskovať a založiť si vlastnú značku. Tvoje prehliadky boli diametrálne odlišné od toho čo sa prezentovalo v médiách, kde vždy šlo väčšinou o nablýskaný event a spoločenskú módu. Dovoľujem si tvrdiť, že na vtedajšie slovenské pomery išlo doslova o revolúciu.
L.S: Povedala som si, že jediná možnosť je začať tvoriť svoje vlastné veci a tvorím dodnes, takže to hodnotím ako dobré rozhodnutie, hoci to miestami nebolo vôbec ľahké. Všetci robili večerné šaty a ja som začala pracovať s farbami, vzormi, hravosťou… Kombinovala som jedna cez druhé a posúvala som si hranice, ako sa mi to práve hodilo. Nezapadala som do konceptu módnych akcií, ktoré sa vtedy konali, Fashion LIVE! ešte neexistoval a tak som si zorganizovala prehliadku sama. Veľmi mi pomohla pani Pešková, ktorá mi ponúkla priestor v galérii Cvernovka. Tak sme to s kamarátmi architektami proste nejako zbúchali a následne každý rok pribudla ďalšia.
v: Veľmi dobre si to pamätám, atmosféra bola elektrizujúca. Je teda očividne dôležité podporovať módu prostredníctvom filantropie a mecénstva…
L.S: Ja som fungovala tak, že som si našla spoločný ateliér na Továrenskej spolu s Miškou Bednárovou. Nemala som veľký budget na produkciu veľkolepých prehliadok, ale vďaka spolupráci kamarátov dizajnérov, architektov, spomínanej pani Peškovej sa mi v Cvernovke podarilo odprezentovať štyri kolekcie. Zlom nastal, keď som sa prvýkrát zaradila do stáda a chcela sa zúčastniť na myslím, že to bol Mercedes Benz Fashion Week v Eurovei. Toho roku však akciu zrušili tesne pred prehliadkami a všetci návrhári ostali prekvapení a trošku napálení. Kolekcie sme mali v tom čase už hotové, boli sme pripravení odprezentovať sa a tak sa aj stalo- vznikol Fashion LIVE!. Odvtedy som súčasťou tejto platformy. Atmosféra prehliadok z Cvernovky sa však nikdy už nezopakovala, bola tam neuveriteľná scéna, energia, ľudia zostali aj po show a celé sa to vždy zvrtlo na jednu veľkú párty. Som rada, že som to mohla zažiť.
v: Bola to autentickejšia doba?
L.S: Nemyslím. Prehliadky boli vtedy ojedinelé a boli skôr spoločenskými akciami, musel si mať pozvánku. Pre verejnosť- a vlastne aj potencionálneho klienta- boli nedostupné. Návrhári- kolegovia si v tom čase vlastné autorské prehliadky nerobili, tie moje boli otvorené každému, s voľným vstupom. Mojim špecifikom bolo spájanie a presahy do iných disciplín, mala som vždy slovenskú kapelu, scéna bola robená na mieru, prepájala som umelcov, dizajnérov, bola to veľká zábava. Na pol hodinu si sa mohol ocitnúť v úplne inom svete a príbehu.
v: Myslíš teda že falošné ‚elitárstvo‘ zabíja módu?
L.S: Nie. Záleží, pre koho módu robíš. Niektorá tvorba si vyžaduje komornejšiu prezentáciu, iná účasť širšieho publika..
v: Pre koho to robíš ty?
L.S: Mám e-shop so zverejnenými cenami, kde sú veci umiestnené hneď po prehliadke. Tvorím pre ľudí, ktorí módu naozaj nosia. Môj zákazník sa identifikuje s mojou tvorbou, je hravý, rád vynikne, obľubuje farby a nebojí sa kombinovať vzory.
„Je to upratanejšie, ale stále to má rovnakú energiu mojich začiatkov, len nositeľnejšiu. Kolekcia proste musí odísť do sveta a žiť si tam svoj príbeh.“
v: Je pravda, že si sa na mólach už trochu umiernila. Tvoje veci sú prudko nositeľné a v uliciach ich je naozaj aj vidno.
L.S: Keď som začínala, potrebovala som proste hlavne zaujať. Bad boys boli o preexponovaných proporciách, Flowers in the sky mali tiež špecifické rozprávkové črty, ako ajYetti, či Magika Fantastika, ale nemôžem robiť vypchaté líšky dookola, desať rokov. Byť dizajnérom je aj o posúvaní svojej tvorby ďalej, o experimentovaní. Tá plasticita, hravosť a sochárstvo tam stále je, v aktuálnej kolekcii napríklad vo forme volánov. Je to upratanejšie, ale stále to má energiu mojich začiatkov, len nositeľnejšiu. Kolekcia proste musí odísť do sveta a žiť si tam svoj príbeh.
v: Vyskytol sa aspoň raz moment keď si vyhlásila: „Končím s módou!“
L.S: Zatiaľ nie. Samozrejme, vyskytli sa chvíle počas určitých projektov, keď som to už nezvládala fyzicky, alebo sa veľmi stresovala pred prehliadkou. Ale nikdy by som si nevedela predstaviť prísť do ateliéru posledný krát a zavrieť ho naveky.
v: Prečo je slovenský trh tak ‚nepriaznivý‘ voči návrhárom, je to klientmi alebo absenciou povedomia? Čo sú hlavné starosti dizajnéra?
L.S: V prvom rade sú to hlavne financie. Odevný dizajn je nákladný- vidíš to na kolekciách dizajnérov, ktorí práve skončia školu. Ak vydržia dajme tomu päť až desať rokov, spolu s rastúcou klientelou a prostriedkami úmerne stúpa aj úroveň a prezentácia ich tvorby. Na začiatku som tiež nemala žiadneho investora, pomohlo mi však veľa ľudí, ale nikto neprišiel s balíkom peňazí a nepovedal „Tvor!“, za čo som vlastne ale vďačná…
v: Prečo?
L.S: Keď do tvojej značky niekto vstúpi, môže sa stať, že sa bude snažiť pretlačiť svoju víziu a bude chcieť investované prostriedky znásobiť, to je prirodzené. A môže to byť aj začiatok konca.
v: Je teda pre teba sloboda to najdôležitejšie?
L.S: Rozhodne áno. Keď idem robiť kolekciu nechcem premýšľať koľko tam musí byť nositeľných kúskov, alebo aký počet blúzok musím urobiť, lebo teraz fičia. Ja to nemusím riešiť, nesledujem trendy pretože ja si ich vytváram.
v: Čo je pravda. Keď som si ťa pozrel pod drobnohľadom, splnila si všetky marketingové body, ktoré úspešná značka musí mať. Tvoj štýl je ľahko rozpoznateľný, pracuješ na vizibilite, ponúkaš široké spektrum produktov ktoré sú zároveň dostupné a si aktívna na sociálnych médiách. Zároveň si stále autentická, nepremýšľala si niekedy nad komerčnejším smerovaním, vieš, skopírovať Saint Laurent a hodiť to na moderátorku z Markízy?
L.S.: Myslím, že je na každom dizajnérovi aký postoj zaujme. Nechcem analyzovať, čo je dobré a čo je zlé. Každý z nás si vyberá vlastnú cestu. Ak máš vnútornú víziu a si výtvarník, nebudeš kopírovať čo už niekto vytvoril, ale budeš tvoriť niečo nové. Aj keď priniesť „niečo nové“ do módy je silné slovo. Všetko tu už bolo. Skôr je to o tom, v akom kontexte pracuješ, aký príbeh je za tvojou kolekciou, ako to prezentuješ… Možno je to môj úspech vďaka tej istej autenticite a držaní si vlastnej línie, farbám a rozpoznateľným vzorom, možno preto, že moja móda ľudí baví a robí ich výnimočnými… To by si sa asi musel spýtať zákazníkov, ktorí moje modely kupujú… (smiech). Ale pri mojej retrospektívnej výstave tvorby „LS.10“ som si ja a mnohí ďalší ľudia uvedomili, že aj napriek rôznym časovým obdobiam, kedy modely vznikali, ich spája jednotná vízia a estetika. Vždy keď pracujem na kolekcii má príbeh, výstižný názov, výrazné logo, ktoré sa s ňou roky spája a to si ľudia zapamätajú a potom sa to už vyvíja organicky. Vzniknú potlače, strihy, modely, všetko to ‚vyvrie‘ na prehliadke, ktorá pre mňa znamená zachytenie emócie, alebo duše kolekcie a potom sa ide fotiť a do terénu. Tak vznikne silná identita kolekcie, na ktorú sa nezabúda.
v: Si celkom marketingovo zručná, vieš predať príbeh. S týmto sa na Slovensku stretávame málokedy. Kde si sa to naučila? Škola to asi nebola…
L.S: Neviem. Asi to je len preto, lebo to robím zo srdca a úprimne. Príbeh každej jednej kolekcie sa sám vyvíja. Ak si vytvoríš silnú obrazovú identitu, konkrétnu bytosť, alebo tému, ktorej dáš tvár, či charakter- ako napríklad pri kolekcii Yetti- dá sa to vizuálne lepšie rozpracovať. Takisto názov kolekcie je dôležitý, samozrejme len v našich končinách. Veľké značky produkujúce šesť kolekcií za rok to nepotrebujú. Aj preto ma baví robiť módu na Slovensku.
v: Vedela by si si predstaviť produkovať šesť kolekcií ročne? Predkolekciu, cruise, couture…
L.S: Nie, to by som nikdy nechcela robiť. To sa ani nedá stihnúť. Náš trh a spôsob výroby na to absolútne nie je nastavený.
v: Čo bol hajlajt tvojej dekády? Ten moment, keď si si so slzami v očiach a úsmevom na perách povedala: „Stojí to za to!“
L.S: Asi keď sme dokončili inštaláciu výstavy, to bolo naozaj wow. Bolo to však rovnako náročné pre všetkých, ktorí sa na tom podieľali. Patrí im môj obdiv, že dokázali vytvoriť pri svojich hektických životoch niečo tak krásne a komplexné. Veľké ďakujem!
„… Nesledujem trendy, pretože ja si ich vytváram.“
v: Je dôležité pri tvorbe myslieť na svoje korene alebo radšej prihliadať na globálne trendy?
L.S: To je znova veľmi individuálne. Každý by sa mal nájsť vo svojej komfortnej polohe, v ktorej sa cíti dobre a ktorá mu tak nejako ‚pasuje‘. Asi nie každého inšpirujú kroje, čipky a tradície, niekto môže byť skôr vizionár, venovať sa inovatívnym materiálom, eku, biu a tak ďalej… Skončením školy sa tvoj vývoj nekončí, vyvíjaš sa neustále. Každý je individualista a mal by si nájsť niečo, čo práve jeho napĺňa.
v: Pripraví ťa škola na profesiu módneho návrhára?
L.S: Záleží asi, ktorá. Nie každý, kto skončí módu, bude dizajnér. Musíš mať víziu a musíš hlavne makať. Nemôžeš si spraviť jednu kolekciu a myslieť si o sebe, že si ‚king‘. Boli aj takí, spravili dve- tri kolekcie a potom čau párky!. Musíš to mať ako potrebu, odkaz v sebe, ktorý chceš odovzdať. Musíš tým naozaj žiť.
v: Máš za sebou mnoho kolaborácií, bola nejaká konkrétna ktorú si odmietla?
L.S: Nie nemyslím, asi nie. Nikdy by som asi nerobila nič napríklad pre zbrojárenský priemysel. Počkaj vlastne áno! Oslovila ma značka cigariet, to som odmietla. LS je o farbách hravosti, enjoy life! Mám Pandorinu skrinku tém, do ktorých by som jednoducho nikdy nešla.
v: Rakovina pľúc nie je veľmi „enjoy life.“ Ktorá kolekcia je tvoja najobľúbenejšia?
L.S: Všetky, nedá sa vybrať. Musím ale povedať, že Fullove bola naozaj silná. Bola spätá s Galériou Ľudovíta Fullu, mojim rodným Ružomberkom, umením. Prerástla do iných konceptov a stále žije. Doteraz robíme mikinový workshop, zvieratkový workshop, pop up v galérii… Kolekcia je nesmierne bohatá na témy, vzory a siluety a to z nej robí veľmi životaschopný celok, ktorý si stále nachádza cestu k novým zákazníkom.
v: Ak by si mohla niečo vo svojej desaťročnej kariére zmeniť čo by to bolo?
L.S: To je ťažká otázka, čo by bolo keby bolo… Čo urobíš, nemôžeš ľutovať, môžeš ľutovať len to, čo si neurobil. Ale asi by som viacej oddychovala (smiech).
v: Čo chystáš do ďalšej dekády a čo želáš svojej značke?
L.S: Želám jej nech pekne rastie a nech sa rozvíja. Chcela by som raz otvoriť obchod, showroom, taký ktorý by reflektoval ‚LS. svet‘ a jeho príbehy. Kde by si ľudia mohli oddýchnuť, zrelaxovať, vyskúšať si svoje obľúbené modely, nechať sa namerať pred veľkým zrkadlom, nazrieť čo je za ním, dať si k tomu sladký BonBónik, zapiť ho farebným COCKTAILom, porozprávať sa o farbách, aktuálnych novinkách aj archívnych nesmrteľných kúskoch a na chvíľu zabudnúť na realitu. Zasmiali by sa od srdca, vybrali si krásne šaty a radi by sa k nám vracali. Lebo to je niečo, čo im fast fashion nikdy neponúkne.
v: Takže local is a way to go!
L.S: Určite!
Všetko najlepšie k prvej dekáde želá Virvar!
Cover photo: Ľuboš Kotlár
Model: Prekvapil
Styling: Milan Štefan
Foto: Dominika Behúlová/Curaprox
