Nové koncepty fashion weeku
Nie, nemusíte sa báť, nejdeme písať o krízových opatreniach Slovenskej vlády. ViRVAR zostáva apolitický, hoci témy, ktorým sa primárne venujeme, často odzrkadľujú domáce aj svetové dianie naprieč rôznymi spektrami. Móda je odjakživa akýmsi indikátorom celkového zeitgeistu v spoločnosti, preto tento výstižný nadpis. Svetu skrátka vládne chaos a neistota a presne to sa aj prenieslo na konvenčné, aj menej konvenčné móla uplynulých fashion weekov. Poďme sa teda spolu obzrieť za tými najdôležitejšími momentami nedávnych dní.
NEW YORK
Už tradične sa maratón módneho šialenstva každú sezónu začína viac ako týždňovým programom v New Yorku. Módni redaktori, buyeri, influenceri a celebrity plné energie a elánu, ich Rimowa kufre praskajúce v zipsoch, naplnené outfitmi s expiračnou dobou až jedného použitia. Typické šialenstvo sa však po prvýkrát v histórii nekonalo, ulice New Yorku zostali vyľudnené, obrovské biele stany sa tentokrát nerozprestreli. Kvôli aktuálnym opatreniam sa organizátori rozhodli pre riskantný, ale zároveň revolučný krok- digitalizáciu. Práve jedinej metropole z veľkej módnej štvorice lokalizovanej mimo Európu je už niekoľko sezón vyčítaný nedostatok kreativity, a ak by nebolo Marca Jacobsa, tak aj nuda. Ten si však túto sezónu. ako mnohí iní vrátane Proenzy Schouler, Ralpha Lauren a Tory Burch, spravil prestávku, zodpovednosť teda zostala na pleciach mladých talentov a menej zvučných mien. Je zaujímavé, že upustenie od klasickej prezentácie práve tu prospelo a vďaka vrámci segmentu relatívne novým médiám ako video, digitálny showroom, live stream perfomance alebo online lookbook dokázali svoju kreatívnu víziu odkomunikovať dôkladnejšie. Celkovo sa trvanie fashion weeku zredukovalo na štyri dni, čo je ešte menej ako zvyčajná polovica, s absenciou sprievodných eventov a nákladných gala, ktoré už aj tak nezaujímajú nikoho, okrem zúčastnených. Program naopak naplnili udeľovania ocenení ako napríklad Harlem´s Fashion Row Style Awards,premiéra filmu o 40 ročnej kariére Caroliny Herrera, debut CFDA Fashion Fund víťazky Colliny Strada, všetko samozrejme prostredníctvom virtuálnych show.
Pomyselným finále sa stal digitálny launch lookbooku Toma Forda, na ktorom mimochodom pracoval aj „náš“ Robert Lipták. Coach a Michael Kors, ktorí neodmysliteľne patria k americkej módnej reprezentácii, predstavia svoje lookbooky online, mimo kalendára vyčleneného fashion weekom. Celkovo sa focus konečne premiestnil na samotné odevy, nie na celebritný zoznam hostí a ich insta-follow. Dva hlavné smery, ktorými sa uberali dizajnéri boli utilitarizmus a escapizmus, táto tendencia sa dala odsledovať aj v ďalších metropolách.
LONDÝN
„Big smoke“, ako ho familiárne nazývajú tí, ktorí v ňom nikdy nežili, je epicentrom kreativity už niekoľko dekád. Hovorí sa, že idei vzniknú v Londýne, exekuujú sa v Paríži a predajú sa v Miláne. Vďaka miestnym školám akými sú CSM alebo Instituto Marangoni je Londýn bezodnou studnicou mladých talentov, po nociach hýriacich v nespočetných kluboch (teda pokiaľ práve nie je lockdown), cez víkendy loviacich vintage kúsky na tradičných blšákoch a cez deň usilovne pracujúcich na nových konceptoch v najlepších vzdelávacích módnych inštitúciách na svete. S každým nadchádzajúcim fashion weekom mesto ožije a v povetrí sa zrazu vznáša niečo iné. Tento rok však namiesto elektrizujúcej atmosféry visela v „lufte“ divná neistota. Ulice zvyčajne preplnené turistami zívali prázdnotou a reštaurácie, do ktorých ste sa predtým bez rezervácie ani nedostali, mali obsadený maximálne jeden stôl. Nasledujúc vzor New Yorku, Londýn vymenil nákladné show za niekoľko nových konceptov.
Burberry odštartovalo pomyselnú šnúru prezentácií cez live stream performance, ktoré sa odohrávalo na Britskom vidieku, konkrétne v lese. Tisci po trojmesačnej nedobrovoľnej dovolenke pri jazere Como, ktorú strávil pod supervíziou svojej matky, prišiel s kolekciou pozostávajúcou z takmer sto lookov, v ktorých bolo cítiť jeho dobre známy rukopis z predchádzajúcich rokov strávených na čele módneho domu Givenchy. Námornícko-rybársku tému zhrnul do jednoduchej definície „keď žralok stretne morskú pannu“ a odprezentoval svoju zatiaľ asi najúprimnejšiu tvorbu pre britskú heritage značku. Znepokojivý performance, akoby spod taktovky Mariny Abramovič, jeden zo sledujúcich v komente opísal ako „ … vyvolávanie démona“. Či však kolekcia vyvolá aj komerčný úspech v dlhodobo finančne sa potácajucej lodi, ktorou Burberry nesporne je, je otázne. We saw it before, Ricardo.
British Fashion Council zastrešil všetky ďalšie prehliadky pod svoju digitálnu platformu a tak sa ich premiérovo mohol zúčastniť naozaj každý. Značky ako Roksanda, Molly Godard, Victoria Beckham alebo Christopher Kane sa takisto podujali na online prezentáciu, no vytvorili aj showroom, kde si počas prísne načasovaných stretnutí mohli v intímnej atmosfére pozrieť kolekcie ich najvernejší klienti, buyeri a fashion insideri. Hlavnou témou nesúcou sa celým trvaním Londýnskeho fashion weeku bola otvorená konverzácia o budúcnosti módy, módy ako terapie, ako manifestu a inkluzivity. Alison Loehnis, prezidentka online retailera Net-a-Porter ocenila rodinnú atmosféru malých prezentácií za osobnej účasti dizajnérov slovami: „Konečne som mala poriadnu možnosť stretnúť sa s návrhármi a ozajstne sa s nimi porozprávať.“ Návrat k autenticite, redukovanie kolekcií a osobný kontakt je možno práve to, čo sa vďaka tejto kríze módny biznis podľa Londýnskeho modelu naučí.
MILÁNO
V dobe, kedy sme si ešte netrúfali predvídať, či toto leto uvidíme more a vyjdeme z barikád našich bytov, sa idea klasického fashion weeku zdala ako opulentný prežitok. Uhlíková stopa, zbytočná nadprodukcia a unavený koncept je to, čomu čím ďalej tým viac návrhárov, aj ziskom riadených módnych gigantov, dáva posledné zbohom. Rozvrh sezón s množstvom predkolekcií prestáva dávať zmysel už niekoľko rokov a preto kreatívci aj marketéri hľadajú nové riešenia. Od „see now buy now“ až po zlúčenie pánskych a dámskych kolekcií, alebo vytvorenie jednej nadsezónnej kolekcie ročne, sa módny biznis zúfalo snaží udržať rácio medzi produkciou a predajom. A tiež medzi ziskom (na ktorý si tak zvykol) a stratou. Producenti nielen v Taliansku, ale po celom svete sa toto leto zapotili, pretože výpadok pracovných síl, dodávateľov materiálov a komponentov a neistota budúcej sezóny neveštili nič dobré a situácia z jari tohto roka nevyzerala vôbec ružovo. V obmedzenom operačnom móde sa však prekvapivo, no s odretými ušami- alebo skôr rohmi kabeliek- Milánsky fashion week ako jediný odohral v tradičnom a bohužiaľ aj zastaralom koncepte. Teda, viac-menej.
„Je fascinujúce a zároveň smutné sledovať, ako sa aj dizajnéri s predtým jasným rukopisom dostávajú do nebezpečnej špirály kopírovania všeobecných trendov s jediným cieľom- vygenerovať svojmu zamestnávateľovi zisk.“
Je škoda vidieť veľkých hráčov nevyužiť aktuálnu situáciu na inováciu a vizionárstvo. To sa len z časti podarilo kolaborácii Rafa Simonsa a Prady. Ich digitálna prehliadka bola streamovaná online a predchádzal jej skvelý marketingový ťah, kde ktokoľvek mohol zaslať svoju otázku, ktorá pri troche šťastia, bola neskôr zodpovedaná v spoločnej konverzácii Miuccie a Rafa. Samotné odevy boli zbavené typickej zdobnosti a opulentnosti materiálov, klasická „sexi knihovníčka“ dostala asexuálnu formu a logo v tomto prípade bolo (nad)použité ako dizajnový element. Rafova notoricky známa schopnosť zbaviť ženský odev akejkoľvek ženskosti, ktorú predviedol u Diora a Calvina Kleina, v tomto prípade celkom zafungovala. O budúcnosti spolupráce medzi týmito dvoma módnymi intelektuálmi však môžeme polemizovať, kedže len pár dní pred uvedením kolekcie Raf oznámil launch svojej vlastnej dámskej línie.
Neodmysliteľnými patrónmi talianskej módy sú Dolce&Gabbana, ktorí v duchu upcyklácie túto sezónu použili zvyškové látky nahromadené za minulé roky. Téma obohraná, Sicílska žena v rovnakej siluete ako za posledných tridsaťdva sezón s jediným rozdielom- že prítomní hostia si k svojim leopardím a čipkovaným ansámblom zladili tentokrát nielen kabelky, topánky a kryty iphonov, ale aj rúška na tvár. Ďalším mogulom, ktorý sa držal typického konceptu módnej show bol Fendi. Zaužívanú kapacitu svojej prehliadky desaťnásobne okresali a tak sa celebrity a influenceri v darovaných alebo požičaných modeloch z vydarenej aktuálnej kolekcie s „bishop sleeves“ sociálne dištancovali, čo ešte umocnilo celkový dojem izolácie. Keď jeden z fotografov poprosil Ritu Oru, aby zapózovala spolu s novo- vymenovaným kreatívnym riaditeľom značky Kimom Jonesom, pohotový security guard prísne naznačil dvojmetrový rozostup. Téma izolácie a lockdownu sa preniesla aj na mólo, kde potlače na odevoch kopírovali tiene záclon a okien pri zapadajúcom poludňajšom slnku. Tak, ako celé Taliansko, aj dokonalý casting Fendi show sa na svet tam vonku pozeral cez okná z útrob svojich bytov. Mood bol však celkom optimistický s prísľubom lepších zajtrajškov, v podobe nádeje na návrat do normálu skrz symboliku piknikových košov a fliaš na vodu povýšených na módny doplnok. Áno, Karl bol prvý a fľaša na vodu sa v tejto sezóne objavila v nejednom moodboarde módnych tvorcov.
Návrat na rodnú hrudu si túto sezónu zvolil Valentino, ktorý tradične predvádza v Paríži. Týmto gestom si značka pripomenula svoju integritu, avšak Pierpalo Piccioli neoriginálne zvolil taktiku masovej hystérie a uniformity. Nie náhodou nejeden predvádzaný outfit a styling evokoval tak „hot & trendy“ Bottegu Venetu a takisto pochybujem, že z akéhosi náhleho kreatívneho popudu vznikla túžba pustiť na mólo mikinu s obrovským nápisom VALENTINO. Je fascinujúce a zároveň smutné sledovať, ako sa aj dizajnéri s predtým jasným rukopisom dostávajú do nebezpečnej špirály kopírovania všeobecných trendov s jediným cieľom- vygenerovať svojmu zamestnávateľovi zisk. Je to vina konečného spotrebiteľa, ktorý akosi zlenivel a nezvláda si vytvoriť vlastný názor a štýl alebo je to tlak majiteľov módnych značiek, ktorí čoskoro začnú predávať obrandované vaky na mŕtvoly, pokiaľ to v excelovej tabuľke vykáže dostatočný profit? Kvetinové inštalácie z dielne Satoshi Kawamota však boli skvostné a po ukončení sa vrátili späť do lokálnych talianskych sklenníkov, veď predsa- U D R Ž A T E Ľ N O S Ť !
„A vlastne. Kto potrebuje ďalšiu kolekciu z babičkinho šatníka s astronomickými cenovkami a milióntu-ôsmu verziu Dionysus bag? My nie.“
Keď sa po štvormesačnom nedobrovoľnom lockdowne na čestvý vzduch dostala Donatella Versace, jej prvé kroky viedli ku kaderníkovi. A ako jej vlasy dostávali svoj typický platinový odtieň, v hlave sa jej zrodil nový koncept. Téma kolekcie bola Atlantída, podmorský stratený svet z ktorého ruín sa rodia nové začiatky. Show bola streamovaná online a zúčastnili sa jej len zamestnanci ateliéru a spolupracovníci. Prehliadka Versace bola dôkazom toho, že adaptovať sa chtiac-nechtiac musia a očividne vedia aj tie značky, ktoré sú vybudované na tradíciach zaúžívaného systému. Darmo ale, starým kľúčom nové dvere neotvoríš.
Niektoré domy si však povedali, že najlepšie bude zostať chvíľu zamknutý. Armani už po predchádzajúcej jarnej show za zavretými dverami oznámil, že nové kolekcie nechystá minimálne do roku 2021 a Gucci, ako súčasť Kering group– stratégie exitoval harmongram fashion weeku spolu so sesterskými značkami Saint Laurent a Alexander McQueen. Rozhodnutie každopádne správne. Firma zníži náklady a zvýši šancu na predaj deadstocku, ktorý sa už teraz po stropy kopí v skladoch. A vlastne kto potrebuje ďalšiu kolekciu z babičkinho šatníka s astronomickými cenovkami a milióntu-ôsmu verziu Dionysus bag? My nie.
PARIS
To najlepšie nakoniec, zvyklo platiť. Ale koniec ešte neprichádza, alebo vlastne možno už nastal. Apokalyptickú náladu zatváracieho týždňa veľkej štvorky tématicky sprevádzal studený jesenný dážď, ktorý aj tak nádherné mesto, akým je Paríž, dokáže spolu so správami o denných rekordoch počtu infikovaných na Covid-19 premeniť na nehostinný Necropolis. Mix fyzických prezentácií, streamovaných dokumentov a presne načasovaných uvedení diigitálnych lookbookov navodzoval pocit nekoordinovanosti a chaosu.
Uznávaný miestny rezident, ktorý vo svojom mestskom paláci na Seine žije a tvorí, opustil mesto a svoju kolekciu odprezentoval v Benátkach. Rick Owens si ich vybral cielene, keďže „karanténa“ vznikla práve tam. Doslovný preklad tohoto slova je “štyridsať dní”- presne toľko, koľko museli benátski kupci stráviť izolovaní na svojich lodiach predtým, než vystúpili na súš. Rick strávil podľa vlastných slov čas svojej izolácie braním LSD a „húb“ a možno práve v jednom z tých momentov vznikol aj názov jeho kolekcie: Phlegethon. Menej slávna sestra rieky Styx v antickom podsvetí, v ktorej prúdila vriaca krv s dušami padlých hrdinov. Cute. Kolekcia však bola jedným z najlepších počinov celej sezóny, čo zas nie je od tohoto génia nič neočakávané.
„Je to vina konečného spotrebiteľa, ktorý akosi zlenivel a nezvláda si vytvoriť vlastný názor a štýl alebo je to tlak majiteľov módnych značiek, ktorí čoskoro začnú predávať aj obrandované vaky na mŕtvoly, pokiaľ to v excelovej tabuľke vykáže dostatočný profit?“
Horšie to však už bolo s veľkými menami. Balenciaga odprezentoval streetstyle lookbook, kde už aj tak dosť problematická značka, ktorá vykráda estetiku odievania tých najnižších vrstiev a prezentuje ju ako luxus, znova nesklamala svojou hrou na istotu hype kultúry a absenciou akéhokoľvek skutočného dizajnu. Dior Marie Grazie Chiuri (lebo Christianov to už nejaký čas určite nie je) bol promenádou nudy a komercie, ktorú si o dve sezóny neskôr nebude nikto pamätať. Vlastne tesne po dôkladnom prezretí celej jej kolekcie si úprimne nedokážem vybaviť ani jeden look. Louis Vuitton a Chanel odprezentovali oblečenie, ktoré je vlastne len doplnkom ku doplnkom a kabelkám a jeho komerčný potenciál je takpovediac nulový. V poslednej dobe sa zdá, že niektoré značky si udržujú svoju RTW líniu len preto, aby mali priestor na product placement novej “it bag”. Koľko z lookov z týchto prehliadok skonči s poznámkou „anuleé“? Pravdepodobne mnoho. Pretože z odevu sa stáva artikel, no chvalabohu nie v každom prípade.
Štyridsať minútový dokument z dielne Johna Galliana zachytáva intímny proces tvorenia kolekcie pre Maison Margiela a je osobnou spoveďou o vytváraní skutočného odevu. Kolekcia inšpirovaná tangom, komunitou, komunikáciou a rodinnými väzbami zobrazuje hodnoty, na ktorých práve teraz záleží najviac. „Phygital“ je nový pojem opisujúci digitálno-osobnú skúsenosť, ktorá sa pravdepodobne stane realitou najbližších mesiacov a možno aj rokov. Dokonalým príkladom tohoto fenoménu bola Balmain show, kde v prvých radoch namiesto reálnych ľudských bytostí sedeli obrazovky s videoportrétmi hostí, ktorí by za bežných okolností obsadili svoje reálne miesta.
Očakávaným debutom bol digitálny lookbook kolekcie Givenchy o ktorú sa premiérovo postaral Matthew Williams, autorsky dohliadajúci aj na svoju vlastnú značku Alyx. Ako napovedali indície, odprezentované kde inde ako na Instagrame, dôraz bol kladený na hardwear tak dôležitý pri jeho doterajšej tvorbe. Williams sa netají svojim obdivom k Helmutovi Langovi a mnoho citácií v kolekcii bolo až prílš doslovných. Šperky a doplnky boli v popredí, objavila sa tu aj už vyššie spomínaná fľaša na vodu, o styling sa postarala Lotta Volkova, ktorá predtým pracovala s Demnom Gvasaliom. Práve prirovnávaniu k Balenciage sa tento počin nevyhol a niet sa čomu čudovať. Ide o stratégiu rivalov LVMH a Kering, ktorí sa snažia vytvoriť zrkadlové kópie konkurenčných produktov, čoho sme už boli svedkami v prípade Saint Laurenta a Celine. Či bol tento ťah na pomyselnej šachovnici módneho biznisu správny, ukážu nadchádzajúce mesiace. Kolekcia nie je zlá. No reflektuje súčasné požiadavky klienta a odkaz na úspešné DNA značky? Nie.
Či už išlo o livestream, video, digitálnu prezentáciu alebo intímne osobné stretnutie s návrhárom v tichosti jeho štúdia, koncept týžňa módy sa túto sezónu pravdepodobne zmenil navždy. Definícia slova „show“ však zostáva rovnaká. Má niečo ukázať a odprezentovať a zostáva už len na kreativite dizajnéra a jeho tvorivého tímu, ako sa s novou úlohou v tejto novej realite popasujú. A ViRVAR to bude sledovať.
Foto: vogue.com, BOF, archív
