Prišli sme o Lindbergha. Nášho spoločného ‚kamoša‘, od ktorého sme sa všetci učili fotiť, ktorého knihu sme si kúpili ako prvú, keď ešte nebol internet a čumeli sme, ako je to možné, že to má všetko také dobré…
Ako keď zomrel Newton, povedal si si: „Tak teraz je to v pr…eli, už to nikdy nebude, ako predtým…“ a hneď si šiel prelistovať tú najväčšiu knihu, aby si si nabil mozog skutočnými fotkami a nie tým balastom, čo všade vidíš (prípadne sám produkuješ).
Tak som si ju zas otvoril a je úplne jedno, na ktorej strane. Zas je to také isté, ako pred 20-rokmi, keď som len pozeral, ako je to vôbec možné, že to má také dobré. Akurát teraz to už viem.
Bol nadpozemský ako Avedon, bezprostredný ako Elgort, noir ako Newton, a k tomu všetkému bol ešte aj úplne čitatelný. A práve z toho by sme si mali brať príklad- Kto sa chce učiť fotiť, nech si naštuduje Lindbergha. Všetko to tam je. Aj tie zrnité rozmazané fotky, aj sranda, aj vrásky, aj strapatá Linda Evangelista.
PS: Lindbergh fotil s veľkým foťákom, aj s malým foťákom a celkom určite spravil najviac fotiek na úplne obyčajný digitál, proste- je to úplne jedno.
PPS: Môžeš si dať kľudne gate z neoprénu a fotiť na preležaný film, aj tak budú títo starí fotri vždy lepší, to je fakt. Buďme radi, že boli a že boli takí dobrí.
PPPS: Pevne verím, že všetci domáci fotografi sú plne vyťažení svojim instagramom a nebudú mať čas hľadat “takú nejakú pláž” pri Bratislave, ako je v Deauville- aj tak je už po lete, kašlite na to… A ja by som si mohol spomenúť, kde mi zmizlo to veľké čierne plátno!
foto: autor
V Lindberghovi nájdete všetko. Aj Spurného.
