Zamyslenie

Cez víkend som mala možnosť vzhliadnuť dystopický dokumentárny film z produkcie Netflix The Social Dilemma. Ak ste ho ešte nevideli, tak neváhajte a pozrite si ho. Veľmi pekne a zrozumitel’ne totiž odhaľuje, ako online svet monetizuje nás, jeho používateľov. A keďže hlavnými protagonistami sú bývalí zamestnanci a developeri top etalónu spoločností, ktoré vytvárajú paralelný virtuálny svet, je na mieste brať ich výpoveď s plnou vážnosťou.

Okrem tohoto oči otvárajúceho dokumentu som videla ďalší film, ktorý ma silne zasiahol – Dark Waters. Tento titul je nástojčivo jednoznačný. V zásade je o prapôvodnom boji Dávida s Goliášom. Americký právnik v ňom bojuje proti kolosu DuPont, americkej chemickej spoločnosti, ktorá sa stala smutne slávnou vďaka svojmu TOP produktu- teflónu. Čo je veľmi znepokojujúce je fakt, že ide o kroniku skutočnej udalosti, ktorá je ešte do dnešného dňa až príliš „živá“. Odporúčam si film pozrieť akonáhle budete mať možnosť a následne zrevidovať  vaše kuchynské pomôcky v zmysle nekompromisného zlikvidovania všetkých panvíc, ktoré toxickú látku obsahujú. Podľa najnovších výskumov je totiž možné dohľadať stopy PFOA (nazývanej aj C8), ktorá  je asociovaná práve s produkciou teflónu, v 99% všetkých živých organizmov na planéte Zem. Túto informáciu na záver sprostredkúva tento film, ktorý bol akousi správou, pre zmenu, o stave nášho sveta- fyzického..

Keď už som si myslela, že ma nemôže nič zasiahnuť viac ako poznanie, že oba svety v ktorých sa naše mysle a telá denodenne pohybujú, sú nezvratne poškodené a kontaminované, prišiel zdanlivo nevinný post na Instagrame, ktorý som vzhliadla len vďaka tomu, že rada ‚naslepo‘ preklikávam obrázky štýlových domov. Narazila som na profil dámy, ktorá venuje všetky posty adorácii svojho prekrásneho obydlia na Cape Cod v USA. Vskutku nádherná príroda a štýlová stavba- jednoducho potrava pre dušu.

No, lenže! Keď som sa začala viac zaujímať o Cape Cod a prenikla hlbšie do geografie USA vysvitlo, že je to vlastne veľmi blízko k štátu Connecticut, ktorý mám ja osobne spojený s jediným- s mojim obľúbeným filmovým režisérom Milošom Formanom. A už to išlo.. Vďaka sociálnym médiám som si okamžite k raňajkám cez prekliaty YouTube, prezývaný aj „JewTube“ (vkladám pomyselný emotikon s rukou na čele prekrývajúcou oči), vyhľadala dokument o Formanovi a baživo po x-tý raz žasla nad jeho životným príbehom. Potom sa mi začali do očí tlačiť slzy, lebo som si uvedomila, že tento génius je tiež už nenávratne preč, rovnako ako čisté životné prostredie a aj to férové- virtuálne. Napriek tomu som sa rozhodla opäť si pozrieť VŠETKY jeho filmy. Prečo? Pretože nie sentiment je dôvod, pre ktorý som plakala.

Nie je to túžba po minulosti, ani velebenie starých dobrých časov. Je to nárek nad tým, že za aktuálnej situácie nemôžem v októbri odletieť do New York City, prenajať si auto a len tak sa vydať na cestu do Bostonu cez Connecticut a Cape Cod. A tak ďalej. Plačem preto, že nemám moc nad tým, kam sa pohnem, čo si pozriem a čo si online kúpim bez toho, aby ma nešpehoval algoritmus aka „big brother“. Slzím, lebo sme sa ako živočíšny druh pod rúškom „skrytej“ temnoty dopracovali k tomu, že ničíme to, z čoho žijeme a hlavne, že to robíme vedome a bez škrupúľ s jediným na zreteli: Zarobiť VIAC. Smútim kvôli uvedomeniu si, že sme do tejto pomyselnej hlbokej jamy, bez ich súhlasu, stiahli celé generácie tých, čo prídu po nás.

Bedákam nad vlastnou bezmocnosťou, nad ignoranciou a nad tým, že strkám/e hlavu/y do piesku a (prepytujem) kakáme si na ne navzájom.

A aj keď som si myslela, že tu nemôže predsa existovať žiaden súvis, že Forman, dokument o sociálnych médiách a film o DuPonte navzájom nesúvisia, že vlastne nekotrolovane a bezmocne oplakávam všetko a nič, zrazu prišlo uvedomenie, že predsa len majú tieto témy spoločného menovateľa, ktorý však rád prezlieka kabáty: Neslobodu, totalitu, manipuláciu, kontrolu…

Doplňte si podľa potreby vlastnú interpretáciu.

PS:

Nádej zomiera posledná.

Pandémia nemusí byť koniec.

Vždy existuje šanca na nové začiatky.

Správajme sa zodpovedne.

Foto: archív, Peter Spurný