Necenzurovaný report zo svetového týždňa módy

Tak, máme to za sebou. Doslova. Uplynulé týždne módy, ktoré akoby ‘vďaka’ kúzlu nechceného prebiehali rovno počas aktuálnej kauzy koronavírus, totiž definitívne poukázali na zúfalý stav, v akom sa luxusná móda nachádza. A nielen to. Odhalili aj skutočnú polarizovanosť dnešného sveta, ktorý by ale mal byť paradoxne kvôli všetkému, čo ho momentálne súži, unifikovanejší ako kedykoľvek predtým. Všetci predsa súhlasíme, že sa produkuje nadbytok. Všetci vieme čo je skutočné, poctivé remeslo a originálna kreativita. Všetci chápeme, že kopírovanie, najmä v autorskom biznise, je ten najväčší hriech. Všetci vnímame, že sociálne médiá sú dobrý sluha a zlý pán. Všetci rozlišujeme pózu od autenticity. Všetci cítime, čo je krásne a čo neestetické. Na tieto veci naozaj netreba mať titul z Harvardu. Potom je však priam neuveriteľným výsmechom, keď sa ‘tam vonku’ deje pravý opak. Ah! A aby sme nezabudli, streetwear je oficiálne dead.

Je to horká pilulka na prehltnutie, najmä pre ľudí, ktorí módou žijú, milujú ju, a pamätajú si ju v jej ešte nedávnej sláve. Z priemyslu, ktorý bol roky výstavnou skriňou ušľachtilých remesiel a statusom samým osebe sa za relatívne krátku dobu stala karikatúra, a maska zakrývajúca mu fasádu začína mať vážne trhliny, spod ktorých stále viac vykukujú nielen jeho nedostatky, ale aj akási nepopísateľná schizofrénia. Všade sa pretláča agenda ekológie a humánnosti, pritom nejeden módny dom, i ten, ktorý to vo svojej DNA vôbec nemá, poslal na mólo koženné looky. Kritici a už aj mnohí ľudia z fachu neustále viac a viac bojkotujú ultraštíhle modelky, napriek tomu sa na každej druhej show prechádzala Kaia Gerber, ktorá jedlo nevidela snáď rok, a Hediho line-up vyzeral ako z amfetamínovej éry v jej najväčšom rozpuku. Neustále a všade sa rozpráva o udržateľnosti, prehliadkové móla ale vydávajú diametrálne iné svedectvo v podobe stoviek zbytočných a do nemoty opakujúcich sa variácií na jednu a tú istú tému. Kanye West prezentáciu svojej kolekcie síce umiestnil do kostola za spevu cirkevného chóru, celý svet ale vie, že jeho vlastná manželka je nekorunovanou kráľovnou povrchného konzumu a diskutabilného vkusu. Skrátka, vo vzduchu sa momentálne vznáša veľmi zvláštna atmosféra ťažkého rozkolu, nehovoriac o unavenom klišé, ktoré fashion biznis sám vyprodukoval, aby sa doň aj sám lapil ako dobre živený kapor do rybárskej siete. “Vyrobíš kabelku, dáš na ňu všetky komponenty, ktoré by mali zafungovať, pošleš ju pár celebritám, tie dáš odfotiť pár paparazzom, ako s ňou vychádzajú z domu. Predáš to do bulváru a všetkých klebetníkov, v etablovaných módnych časopisoch zas napíšeš, že je na ňu čakačka. Zároveň s tým spustíš veľkú reklamnú kampaň. Ja neverím, že toto je spôsob, ako sa z niečoho stane niečo trvácne, niečo legendárne. Je to pravý opak.” povedal v roku 2010 Tomas Maier, ktorému v súčasnosti tak populárna Bottega Veneta vďačí za svoj úspešný status. Dnes by jeho rétorika bola s najväčšou pravdepodobnosťou obohatená ešte o kategóriu digitálu, ktorý napáchal minimálne toľko skazy, ako úžitku. Apropos, práve Maier by mohol svojou pevnou víziou a nekompromisným prístupom zachrániť nejeden veľký fashion problém. Haló @Celine, máme číslo?

Povedz mi svoje meno…

… lebo neviem, kto si. Valentino silne evokujúci fúziu starej Bottegy, Fordovho Gucci a nového Loewe, Balmain ako mix Michaela Korsa a vintage Vionnet, Balenciaga chvíľami ako Decarninov Balmain, Ghesquièrov Louis Vuitton ako ‘jeho’ stará Balenciaga s elementami tej novej, Gvasaliovej. Jeden si musí skontrolovať pozvánku aby sa uistil, na koho prehliadke vlastne sedí a na čo sa pozerá. Kým kedysi mali veľké maisons svoj unikátny a nezameniteľný rukopis, dnes sú zmesou všetkého, čo kedy slovami Maiera ‘fungovalo’, respektíve čo sa dá dnes označiť termínom ‘ikonický’ (rozumej dobre predajný artikel). Treba si ale uvedomiť, že i zákazníci jednotlivých značiek boli kedysi špecifickí, preto napokon aj nakupovali u toho, alebo onoho. Dior (kedysi) obliekal výlučne dámy, Chanel dámy-rebelky. Gucci predstavoval sofistikovanú šťavu, Gianniho Versace zas dekadentnú starorímsku živelnosť. Chloé a Céline boli synonymom parížskeho boho-chic, Givenchy a Balenciaga zas nadčasovej a hlboko intelektuálnej štýlovosti, Yves Saint Laurent sa rovnal elegancii a brilantne skrotenej exotike. Osobnosť dizajnéra a jeho vízia sa skrátka vždy pretavili do jeho výtvorov a tie zas priťahovali určitú skupinu ľudí, ktorá sa s danou filozofiou stotožňovala a bola jej roky verná. Dnešné publikum je na úplne opačnom spektre: Je nestále, jeho pozornosť je neudržateľná, jeho preferencie premenlivé ako aprílové počasie, jeho lojalita neexistujúca. Klient dneška sám nevie čo chce, nemá vlastný názor, ani rokmi vytríbený vkus a nezameniteľný štýl. Ľahko sa nechá pomýliť rôznymi chimérami, tlakom médií a okolia, večne pípajúcim instagramom. Lieta od značky k značke a od produktu ku produktu ako motýľ z kvetu na kvet. A toto všetko sa dnes premieta na mólach, kde kreatívci a marketingoví stratégovia už nevedia, čo by vymysleli, skúšajú teda paellu všetkého. Dnešná veľká móda sa zúžila na stĺpce finančných analýz a prognóz strát vs. profitov, niet sa potom čo čudovať, že namiesto krásnych šiat a noblesných sák sa na Diorovi pozeráte na mišmaš nič nehovoriacich sloganov a torzoidných odevov, ktoré sa ani nedajú nijak exaktnejšie pomenovať. Jedným slovom: Ak počujete nezameniteľný hlas Micka Jaggera, nemôžu pred vami na pódiu poskakovať Beastie Boys, ale Rolling Stones.

Rozpačitý (ne)potlesk

Keď recenzia jedného z najznámejších módnych žurnalistov na najnovšiu kolekciu Chanel nesie titulok “Abstraktný terén u Chanel” a ďalší “Virginia Viard stratila fókus”, máme problém. Relatívne riedke publikum na utorkovej show, jeho zmätené pohľady a množstvo déčkových hostí neboli jedinou neveselou skutočnosťou, tou boli predovšetkým ony samotné šaty, ktoré postrádali akýkoľvek esprit, invenciu, či vnútornú štylistickú stabilitu. Opakujúce sa prvky- ako nohavice pripomínajúce tepláky striptérov z filmu Magic Mike, či ‚sedemmíľové‘ čižmy rozprávkového kocúra- boli skôr trieštivým, ako konštruktívnym elementom. Najmä v prípade obuvi si Virginie zas neurobila poriadne domácu úlohu, ich dĺžka bola mierne povedané rozpačitá a nesvedčí ani subtílnym lýtkam modeliek, nieto ešte bežným ženám z mäsa a kostí, pre ktoré sú na konci dňa určené. To, že „Karl mal také isté“ naozaj nie je referencia, o ktorú sa postačí oprieť. Karl bol Karl a kocúr ich mal over-the-knee. Ostatné momenty, ako absencia dobrých tvídov, plochosť strihov a heavy recyklácia starších dizajnov (vrátane Lagerfeldových krížových motívov z 90-tych rokov) už dotvárajú len smutnú mozaiku. Dnes je totiž už asi nad slnko jasné, že Chanel sa nenávratne vzďaľuje od svojho dlhoročného charakteru pioniera, priekopníka a rozprávača fascinujúcich (a NAOZAJ luxusných) príbehov a približuje sa čoraz viac k nepestrej mase, z ktorej nevyčnieva ako koralový plameniak na vysokej nohe, ale s ňou splýva v jej šedi a predvídateľnej nude. O slove „fresh“ tu nemôže byť ani reč.

Áno, mohli by sme neobjektívne napísať, aké to bolo skvelé, cool a úžasné. Ale to, nanešťastie, musia písať tí, ktorí sú existenčne závislí na inzerentoch/chlebodárcoch, o ktorých píšu. Mimochodom, dnes sa väčšinou dozviete pravdu skôr v diskusiách pod textami, ako v textoch samotných. Čoraz viac sa ale dvíha vlna kritických a odvážnych hlasov, ktoré volajú po zmene a ozajstnej reflexii a aj vďaka nim je už dnes cítiť závan neodvratného posunu. Iskrou nádeje sú aj mená, ktoré konštante udržujú svoj tvorivý a etický štandard (čítajte o nich v našich ‚Hajlajtoch‘ z FW 2020) a osvietenci, ako napríklad Miuccia Prada, ktorá do svojho pluku veľmi rozumne zverbovala geniálneho Rafa Simonsa.

Napokon, ani fénix nepovstal z rozkvitnutej zelenej lúky, ale z- popola.

Text: redakcia
Foto: vogue.com, elle.com, fashionista.com, nytimes.com, archív