Na storočných formách vzniká moderný dizajn
V srdci historickej Trnavy sa v útulnom podkrovnom ateliéri Katky Žgančíkovej, ktorá stojí za značkou Alate Millinery, skrýva neoceniteľný archív drevených klobučníckych foriem. Práve na nich vytvára doplnky, ktoré kedysi neodmysliteľne patrili ku kultúre odievania. Vďaka jej zanietenosti a originálnym dizajnom si ručne robené klobúky na mieru znova nachádzajú cestu do šatníkov módnych priaznivcov.
v: Môžeš mi hneď na začiatku prezradiť ako vznikol názov Alate Millinery?
Katka: Keď som začala vyrábať klobúky nemala som takmer žiadne formy. Tak vznikla idea tvorby oslobodenej práve od nich a anglický výraz ‚alate‘ – ‚okrídlený‘ nám so sestrou prišiel celkom výstižný.
v: Teraz máš tých foriem ako sa tak pozerám ale celkom dosť, zdá sa mi to, alebo ide o historické kúsky?
Katka: Áno, väčšina z nich pochádza z päťdesiatych rokov, ale napríklad tieto pánske klasické formy pre ‚tvrďáky‘ sú ešte staršie. Tie boli vytvorené na začiatku dvadsiateho storočia.
v: Ako sa ti podarilo vybudovať takýto rozsiahly archív?
Katka: Podarilo sa mi spojiť so zaniknutou klobučníckou výrobou, ktorá sa špecializovala na folklórne doplnky. Našťastie syn pána klobučníka uchoval otcove formy v pivnici a neskončili v peci, ako to často býva. V pivnici sa však našiel aj skrytý poklad- nástroje a formy z pozostalosti rodiny Roderovcov, ktorí boli vyše polstoročie najvýznamnejšími širáčníkmi Trnavskom kraji.
v: Fascinujúci príbeh. Prečo si sa rozhodla venovať tomuto netradičnému remeslu? Veď predsa ide o poctivú remeselnú prácu a kus driny, čo dnes už imponuje málokomu…
Katka: Nosila som rada klobúky! (smiech) Ako vyštudovaný scénograf som sa s historickými modelmi stretávala denne. Práve tridsiate a päťdesiate roky boli úplne odviazané a všetky kúsky boli robené ručne a tam pravdepodobne aj začal náš vzťah. Počas práce na inscenácii v Prešove mi divadelné dielne vyrábali niekoľko modelov a ako som tam tak sedela a obdivovala výrobný proces zrazu som si uvedomila, že vlastne chcem byť klobučníčka. Po pol roku, keď som zvažovala, kam by som profesne posunula, jedinou odpoveďou ktorá sa neustále vynárala boli jednoducho- klobúky.
v: Takže si počúvla svoj vnútorný hlas… Kedy to bolo presne?
Katka: Definitívne. Keď som pred šiestimi rokmi dumala doma s miernym syndrómom vyhoretia, uvedomila som si, že všade okolo mňa vlastne visia klobúky. Neustále som hľadala nové farby a tvary a tak som si povedala, prečo by som si ich vlastne nemohla vyrábať sama?
v: Ako dlho trvá vytvorenie napríklad klasickej fedory?
Katka: Pokiaľ je materiál kvalitný a dobre vytvrdený je to približne päť hodín. Všetko je to o detailoch, vytvrdení, vyčesaní, orezaní, voľbe stuhy, alebo kože. Záleží tiež na tom, či má klobúk podšívku. Ak však ide o klobúk, ktorý má jedinečný tvar, práca na ňom môže trvať aj týždeň.
v: Dá sa povedať, že na Slovensku je vytvorený trh pre tvoj produkt? Nosia Slováci vlastne klobúky?
Katka: Nosia ale, idú väčšinou po klasike. Trend, ktorý sa však objavil v poslednej dobe je dopyt po fascinátoroch. Kráľovské svadby, ktorých bolo počas minulého roku niekoľko boli asi hnacím motorom tohto fenoménu aj u nás, na Slovensku. Dokonca som mala päť klientiek, ktoré prišli za mnou s rovnakou požiadavkou na základe fotky z tej istej medializovanej svadby.
v: Vďaka Bohu za kráľovské svadby. Máš nejaký obľúbený model, alebo ich miluješ všetky rovnako?
Katka: Ľúbim najnovšiu kolekciu Frame. Je to historická, autentická forma práve z archívu rodiny Roderovcov. Základom je storočný tvar, ktorý je inovovaný možnosťou kombinovania farieb obruby a výberom rôznej dĺžky striešky. V jednoduchom klobúku sa spája tradícia, inovácia a personalizácia klientom. Môže is vytvoriť vlastný klobúk na základe môjho dizajnu, ktorý má za sebou historický príbeh.
v: Dokonalý produkt! Čo je najkrajšie na tomto remesle?
Katka: Tradícia a história- všetko je to úplne autentické. Proces tvorby proste nevieš „ofejkovať“. Klobúčiku sa musíš venovať, srsť alebo plsť musíš hladkať a vyčesať, okraje obrúsiť, jemne vyhladiť… Tá radosť, keď vidíš finálny produkt je neoceniteľná, pretože vieš, že toto celé si vytvoril ty a spraví to niekomu radosť.
v: Nie je ti potom ľúto, keď posielaš svoje výtvory klientom? Detičky ťa opúšťajú… (smiech)
Katka: Samozrejme, že je! Hlavne, keď vytvorím nejakú vydarenú farebnú kombináciu a potom si vravím, že to isté si musím urobiť aj pre seba. Nikdy však na to nemám čas… Ale vlastne ich už mám doma aj dosť.
„Klobúk bol spájaný práve s akousi pomalosťou bytia, alebo skôr akousi ‚dôkladnosťou‘, navyše sfinalizoval celý outfit. V dnešnej zrýchlenej dobe stratil svoje miesto.“
v: Koľko klobúkov vlastníš? Klišé otázka, ale som naozaj zvedavý.
Katka: No myslím, že asi tak tucet.
v: To je dosť, ja mám len jeden.
Katka: Musím Ťa pokarhať! Ale nie, môj partner má tiež len jeden. Svoj tmavohnedý ale nosí pravidelne. Je to aj o odvahe, ten klobúk je predsa len pútač pohľadov.
v: Myslíš? Podľa mňa každý, kto na Instagrame použije hashtag #fashion vlastní čiernu fedoru.
Katka: Tak áno, čierna fedora… (smiech)
v: Ako to bolo s klobučníctvom na Slovensku? Keď si pozerám staré, čiernobiele fotky v rodinných albumoch vidím dobre sadnúce kabáty, koženné tašky a neodmysliteľné klobúky. Keď si spomínam na starých rodičov, na ‚špacírky‘ po meste, alebo v nedeľu do ‚cerkvy‘, vždy k tomu neodmysliteľne patril ‚kalap‘ alebo ‚kalapik’…
Katka: No, fungovalo veľmi dobre. Každý vlastnil klobúk, bol synonymom elegancie, noblesy a dobrých mravov. Nazdávam sa, že to bolo aj o chode života, ktorý bol pomalší aj v rámci spotreby. Človek si kúpil niečo, čo malo naozajstnú kvalitu a hodnotu a používal to dlho, či už to boli topánky, kabát, alebo klobúk. Teraz je to opačne- klobúk bol spájaný práve s akousi pomalosťou bytia alebo skôr dôkladnosťou, sfinalizoval celý outfit a v dnešnej zrýchlenej dobe stratil svoje miesto.
v: Wow. Zaujímavá socio-ekonomická sonda optikou výrobcu- širáčníka… Posledná otázka: Vedela by si mi spraviť biely kovbojský klobúk? You know, I´ve got the horses in the back…
Viac info o histórii klobučníctva v Trnave nájdete tu:
Text: Milan Štefan
Foto: Matúš Koprda, Cukru Production, archív rodiny Roderovcov, instragram Lenka Sršňová