VIRVAR

RECENZIA: ONI A SILVIO

Sorrentino opäť hlboko zaťal do živého

 

 

Ak existuje jeden režisér, ktorý sa s ničím nepára, tak je to Paolo Sorrentino. Nielenže namiesto chodenia okolo lesa do neho rovno vstupuje, ale sa aj rázne a svojsky brodí v neraz temných a zarastených húštinách, kde spolunažívajú dekadentní hôrni králi vedno s naivnou snehulienkou a jej smiešnymi trpazlikmi. 

 

Ostatný počin žijúcej talianskej filmovej legendy pod názvom Oni a Silvio (v origináli LORO 1) jeho priaznivcov rozhodne nesklame. A nielen ich. Ani našinec, ktorý možno úplne náhodne zablúdi na tento film do kina sa neubráni pocitu, že vidí trefné paralely k mnohým, aj v našich končinách dobre známym spoločenským javom.

Dej sa točí okolo starnúceho politika, bývaleho premiéra a predsedu strany, ktorý okrem svojho veku, stareckého dychu a slabnúceho vplyvu rieši, alebo-  lepšie povedané nerieši- vážne existenčné otázky a problémy, ktoré sú len a jedine výsledkom toho, akým človekom sám bol a aký život žil. Jeho manželka ho po rokoch konečne opúšťa, lebo mu už ďalej nemôže trpieť jeho početné nevery a ješitnosť, ktorá ho ženie do väčšiny jeho lepších, či horších životných rozhodnutí.

Patrí medzi najbohatších ľudí v krajine, má domy po celom Taliansku a svete, kópiu sopky chrliacu ohňometmi na rozľahlom pozemku v Sardínii, má kuchárov, služobníctvo a osobného asistenta, ktorý mu obúva ešte aj topánky. Zamestnanci mu robia castingy na sexuálne spoločníčky tak profesionálne, akoby sa jednalo o regulérnu súťaž krásy, pomocou úplatkov väčšinou vždy dosiahne to, čo chce. Napriek tomu všetkému je evidentné, že mu chýba iskra do života a že veľa vecí robí len z určitej zotrvačnosti, alebo preto, že ho ženie simplexný pud. Je chytrý a prešibaný, nie však múdry. Aj by sa chcel hlbšie zamyslieť nad metafyzičnom, ale jednoducho na to nemá. Svojej žene sa vysmieva, že číta „ťažké“ knihy a chce ísť putovať pešo po Filipínach, omnoho viac mu imponujú mladé predátorky, ktoré sa viac zaoberajú stúpaním po spoločenskom rebríčku a materiálnymi výhodami, ako intelektuálnymi a spirituálnymi zbytočnosťami.

Je jasné, že Sorrentino natočil film o bývalom talianskom premiérovi Berlusconim, správnejšie by možno ale bolo povedať, ze ten mu skôr poslúžil na priam príručkové vykreslenie archetypov navždy zakomplexovaných (a často vzrastom nízkych) alfasamcov, ktorí si pomocou moci a peňazí kompenzujú všetky svoje problémy a viac či menej morálne dilemy. Otázky, ktoré režisér vo svojej tvorbe opakovane otvára sú snáď tie najjednoduchšie a zároveň najdôležitejšie, aké si človek môže klásť. Týkajú sa lásky, zrady, charakteru, viery a zmyslu ľudskej existencie, ako takej.

V najnovšej snímke Sorrentino navyše výborne zachytil ducha doby, vrátane väčšiny jej najhorších neduhov: sexuálnej frivolity, drog- ako úplne bežného stimulanta, či posúvania osobných morálnych hraníc výmenou za finančné výhody. Samotná stavba diela je umne premyslená, v prvej polovici dostane divák klasickú ‚sorrentinovskú‘ kanonádu vizuálnych a obsahových podnetov, len aby si v tej druhej, stoickejšej a melancholickejšej mohol vydýchnuť a porozmýšľať o tom, na čo sa to vlastne pozerá.

Oni a Silvio je jedným zo zatiaľ vôbec najvydarenejších režisérových filmov, rozhodne nenechá nikoho na pochybách o tom, čo v súčasnosti trápi nielen jednotlivca, ale aj celú spoločnosť. Ak po jeho zhliadnutí budete potrebovať pohárik niečoho tvrdšieho, smelo do toho! Účel svätí prostriedky.

 

Premieta: Kino Lumiére, Špitálska 4, Bratislava

Foto: archív