VIRVAR

PRO BONO

 

VITAJTE  V (STARO)NOVOM SVETE

 

 

To, že nič (vrátane módy a lifestylu) nebude ako predtým, pochopil v tejto fáze hádam aj ten najzarytejší utopista. Teraz ide už len o to, kto ako prvý hlasno a nebojácne zakričí povestné „Kráľ je nahý!“. Čo sa vlastne stalo, čo sa práve deje a aké môže byť nové univerzum, ktoré práve vzniká bez toho, aby si to mnohí uvedomovali? Povieme vám.

 

Uchopiť tému obrovských zmien tak, aby ju pochopilo publikum širšieho spektra, nie je ľahký oriešok. Niektorí nerozumejú, mnohí ani nechcú. Napokon tento text nie je nič pre slabejky ani ľudí, ktorí odmietajú žiť v realite a konštruktívnym spôsobom jej čeliť. Ešte väčšou výzvou je predmet obsiahnuť spôsobom, ktorý mnohým otvorí oči a pomôže im zorientovať sa v tom, s čím dnes majú problém aj skúsení fachmani.

Najnovšie titulky odborných médií totiž svedčia nielen o ich bezradnosti, ale aj absolútnej zmätočnosti situácie, pripomínajúc tak onoho povestného slona v porceláne či tancujúcich na prove potápajúceho sa Titaniku: „Diorova Maria Grazia Chiuri: Metódy hitmakerky“; „Prečo luxusný segment skúša staviť na mystery boxes?“ (rozumej akúsi obdobu mačky vo vreci za stovky až tisícky eur); „Chanel mieri na status Hermès výrazným zvyšovaním cien“; „Zegna sa otvára investorom, aby si zabezpečil budúcnosť“; „Cédric Charbit z Balenciagy chce odísť od hajpov k nadčasovosti“ (tu sme doslova vyprskli ristretto); „Stratégia prežitia módnych časopisov“; „NFT v luxury segmente – príležitosť či hlavybôľ?“; „Duel predajcov a resellerov“; „Ako maloobchod oslabuje západ“; „Vízia Facebooku pre módu v Metaverse“ – toľko len zlomok z tých najnovších článkov dobre známeho portálu Business Of Fashion. Dôvodov, prečo je situácia taká, aká je, je nesporne viac, okrem iných sú za tým veľké geopolitické zmeny, ekonomická nestabilita, opatrenia spojené s kovidom, stúpajúca krivka telesne a psychiatricky chorých či polarizácia a napätie v spoločnosti. Hlavná príčina, prečo sa pyramída rúca, je však omnoho prozaickejšia ako „len“ zložité časy, v ktorých žijeme. Možno to už nefunguje preto, lebo absentujú autenticita, prirodzenosť a hodnoty a stala sa z toho obyčajná – lož.

 

Bez rebríka… na osemdesiatepiate

 

Otváram šatník, sekcia kabelky. Niektoré v rukách držím po rokoch, iné v poslednej dobe „oprašujem“ čoraz častejšie. Silvana od Fendi – s kontrastnou rúčkou, prepracovaným štepovaním a dokonalým peek-a-boo detailom prekrývajúcim plaketu s logom. Kúpila som ju v Miláne pred dvanástimi rokmi. Hneď vedľa nej odpočíva v dustbagu sám veľký monsieur Christian. Jeho dôstojná podobizeň na medailóne visiaca spoločne s kľúčom na pracke s decentne vygravírovaným logom. Prvotriedna koža stále „vonia“, patina jej dodala lesk a charakter, opotrebovanie je takmer nulové. Gaucho. 22-ročná kabelka a rovnako „stará“ dievčina nie je jedno a to isté. V tomto prípade je jeden z prvých predchodcov dnes extrémne populárnej „Sedlovky“, rovnako tak mladistvé „lýceum“, ale s potenciálom muzeálneho exempláru. Pri vintage Birkinke, ktorá je v lepšej kondícii ako väčšina jej čerstvo vyrobených „kolegýň“, škoda dlhších opisov. Nehovoriac o kvalite samotnej usne, prešití, symetrii. Nevypchatá „stojí“ ako husár, kovanie sa ligoce ako nedávno vyleštené. Do sekcie ready-to-wear sa nejdem ani púšťať, aj spod ochranných obalov je na prvý pohľad vidno nielen kvalitu a denzitu samotných materiálov, ale aj celkovú bezchybnú remeselnú exekúciu. Čosi neporovnateľné s väčšinou súčasnej veľkoobjemovej fashion výroby, ktorá sa v poslednej dobe zameriava výlučne na kvantitu. A ako sme tam vlastne dospeli? Ďalší námet na nespočetne veľa tučných kníh sa dá pomerne výstižne zjednodušiť nasledovne – móda (a beauty) v modernom ponímaní je de facto ilúzia. Neslúži výlučne utilitárnym cieľom, predstavuje ašpirácie a vysnené svety. Rovnako ako luxus, ktorý sa navyše stal neverbálnym komunikátorom statusu a životného štýlu, priamoúmerne k stále intenzívnejšiemu vzťahu más k matérii a ich odklonu od spirituality a intelektualizmu. Tie najprestížnejšie módne domy boli ešte donedávna doménou elít. Väčšinou vznikali z úprimnej túžby po kráse, vzťahu k poctivému savoir faire, snahy odlíšiť sa a sprostredkovať niečo výnimočné. Zlom nastal pri stúpajúcej globalizácii spoločnosti a rozmachu internetu. Prémiový segment, cítiaci príležitosť, sa priblížil viac k ulici, ktorá doň zrazu mohla cez pootvorené dvere nielen nazrieť, ale časom aj vstúpiť a neskôr aj odniesť si hoci len niečo malé. Ako stúpal záujem, priechod v dverách bol čoraz veľkorysejší, až ostali celkom dokorán, pričom hra na exkluzivitu ostala. Stúpal dopyt, s dopytom stúpala produkcia, s ňou sa viac a viac diverzifikovali nielen stávajúce portfóliá, ale aj samotné segmenty. Odevné značky začali vyrábať šperky, automobilky začali vyrábať odevy, šperkári začali vyrábať doplnky. Z relatívne malých, rodinných spoločností sa stali multinárodné giganty s pobočkami a výrobňami po celom svete. Tak sa napríklad útulný viedenský butik Chanel na ulici Graben, ktorý mal presne tri miestnosti (v prednej boli komorne vystavené kabelky, v strednej topánky a v zadnej konfekcia) za 20 rokov premenil na dvojposchodový flagship etalón s 3x väčším počtom štvorcových metrov a zamestnancov s policami plnými rôzneho druhu tovaru. Lenže so ziskom rastú ambície. Navyšuje sa nielen samotná výroba, ale aj celkové náklady. Zrazu neživíte „pár“ ľudí a dielní, ale obrovský kolos so zložitou infraštruktúrou a neustále zväčšujúcimi sa nárokmi na chod a rozvoj, pričom hlavným cieľom je tvoriť zisk. Využívate teda vlnu obrovskej popularity a hladu po „luxuse“, ktorý ste sám výdatne pomohli vytvoriť, ponúkate spoločnosti (ktorá v mnohých prípadoch žije nad pomery a na dlh) presne to, čo chcete, aby chcela a chce. Nezaujíma ju DNA značky a jej história, nezaujímajú ju nuansy ani finesa a už tobôž nie komplikovanejšie odkazy. Potrebuje explicitu, logá, kvantitu, trendy, povrchnosť. Tu a teraz, stále viac. Kvalita sa znižuje, produkcia sa zvyšuje a s ňou aj marže, až jedného dňa príde bum! V tom bum sa nachádzame práve teraz.

 

A bác!

 

Zmeny aktuálnych magnitúd úplne rozhodia systémy, ktoré dekády fungovali určitým spôsobom a boli tak zdrojom príjmov obrovského biznisu, akým spotrebiteľský segment, najmä v oblasti módy, krásy a životného štýlu nesporne bol. Minulý čas používame zámerne, tento svet totiž prechádza obrovskou transformáciou, ktorú je čoraz ťažšie maskovať a ignorovať. Zároveň si treba uvedomiť, že (pozitívne) zmeny by boli evidentnejšie (a aj by prebiehali rýchlejšie), ak by systém, o ktorom hovoríme, nebol takým veľkým a „živým“ organizmom. K módnemu biznisu sa totiž počas jeho gradujúcej popularity naviazalo mnoho elementov, ktoré sú s ním dnes priamo prepojené: od vydavateľských domov (printové a elektronické médiá) po kreatívne tímy (fotografi, štylisti, vizážisti), digitálne nosiče (a ich nositeľov – blogeri, vlogeri, influenceri, content „creatori“ a najnovšie „disrupteri“); sekundárne outlety (vintage, bazáre, reselleri); buyerov a promotérov; reklamné a modelingové agentúry a v neposlednom rade majiteľov sociálnych platforiem a aplikácií. Všetci zainteresovaní žijú primárne zo záujmu o luxusný segment, bez neho by logicky nik neprofitoval – ak je niečo doménou špecifickej a malej skupiny ľudí, nikdy to nebude generovať obrovské zisky. Najlepším príkladom sú inzertné balíky v printových a iných „klasických“ médiách, kedysi nakupované za mega budgety. Nielen samotná reklama, ktorá vydavateľstvám platila servisné náklady a generovala zárobky, ale aj kampane, ktoré to isté sprostredkovávali zas kreatívnym tímom a modelkám a celebritám v nich účinkujúcich, nehovoriac o samotných produktoch, ktorým zvyšovali predaj a popularitu – jedno je v tomto „potravinovom“ reťazci priamo závislé od druhého. Práve preto sa všetci, ktorí dlhé roky ťažili zo systému, či už to bola otázka materiálna, prestíže alebo oboch, snažia nasilu a umelo udržať pri živote niečo, čo je jednoducho pasé a už teraz viac-menej patrí do čerstvých dejín. Novou opciou pre mnohých by mohol byť ešte väčší odklon k digitálu a virtuálnym svetom, tu sa však otvára viac (a znepokojujúcejších) otázok ako odpovedí.

 

VYUŽÍVATE TEDA VLNU OBROVSKEJ POPULARITY A HLADU PO „LUXUSE“, KTORÝ STE SÁM VÝDATNE POMOHLI VYTVORIŤ, PONÚKATE SPOLOČNOSTI (KTORÁ V MNOHÝCH PRÍPADOCH ŽIJE NAD POMERY A NA DLH) PRESNE TO, ČO CHCETE, ABY CHCELA A CHCE. NEZAUJÍMA JU DNA ZNAČKY A JEJ HISTÓRIA, NEZAUJÍMAJÚ JU NUANSY ANI FINESA A UŽ TOBÔŽ NIE KOMPLIKOVANEJŠIE ODKAZY.

 

 

Potemkin á la 22. storočie 

 

Ak titulky odborných nosičov nepriamo zrkadlia problémy biznisu týkajúceho sa lifestylu, potom tituly populárnych streamovacích kanálov reflektujú tie spoločenské. „Inventing Anna“, „The Tinder Swindler“, „Bad Vegan“, „Trust No One“ je len pár z ostatných, určite však nie posledných. Každý príbeh je iný, všetky sú rovnaké – rozprávajú o podvodoch, falošných identitách a ešte pofidérnejších úmysloch. Jedna vec je snívať, druhá klamať a zavádzať. Tendencia utiekať sa do nereálneho sveta je tu už nejaký čas, najzreteľnejšia asi v podobe sociálnych médií, kde môže človek toho predstierať naozaj mnoho. Ak si niekto myslel, že Instagram či TikTok  sú strop, ešte nič nevidel. Zdá sa totiž, že vrchol bude prekonaný so snahou za každú cenu presadiť virtuál a to „vo všetkom“ vrátane menovej politiky, kreatívnych odvetví, umenia a prémiového tovaru (NFT) či samotného ľudského bytia (Metaverse). Ukazuje sa, že žáner sci-fi nakoniec nie je vôbec taký fiktívny, ako jeho názov napovedá, a že ľudia sú omnoho menej prezieravejší, ako boli kedysi, keď žili viac spätí s prirodzeným habitatom a svojou prapodstatou. Najmä v móde je snaha o presadenie digitálu v priamom rozpore s jej poslaním – manuálnej tvorby založenej na zručnosti jemnej motoriky a konceptuálnej fantázie, poskytujúcej človeku z „mäsa a kostí“ ich hmotný „obal“. Určite sa dá na problematiku pozerať aj ako na zjednodušenie procesov tvorby a podporu udržateľnosti – (napr. pri digitálnom navrhovaní odevov v 3D programoch nie je potreba „živých“ modelov a eliminuje sa odpad počas konštrukcie prototypov); pri vzniku vizuálnych obsahov zas šetríte náklady na transport fyzických lookov a modeliek na samotné fotenia – oblečiete ich „na diaľku“ a do čohokoľvek. Táto tendencia otvára dvere podobným v zmysle – ak vieme nahradiť odev, vieme aj človeka. Modelky, ako ich poznáme dnes, v blízkej budúcnosti môžu byť nahradené humanoidnými alternatívami na mieru, presne podľa zadania a preferencie klienta a selektované namiesto „fresh polaroidov“ z digitálnej databázy.

 

NÁPOVEDA: KEĎ JEDNÉHO DŇA SYSTÉM PRESTANE „ŠĽAPAŤ“ A NIEKTO PRETO VYMYSLÍ JEHO ĎALŠIU NÁHRADU, UROBÍ „SA“ VŠETKO PRE- TO, ABY SA KOLESÁ ZNOVU ROZBEHLI A TOČILI. OTÁZKA: A KTO ICH BUDE POHÁŇAŤ?

 

Ak „uletíme“ ešte viac, dostávame sa k virtuálnym redakciám, kde netreba pracovný stôl ani kávovar, k virtuálnym redaktorom a editorom (kde podľa vygenerovaných algoritmov pripravujú materiály boti) a v realite neexistujúcemu spotrebnému tovaru vrátane samotných časopisov (prevaha digitálnych médií a kníh je už dnes markantná). Napokon aj väčšina prezentácií nových kolekcií je už v digitálnej podobe a napriek tomu, že mnohí sa tešia na „živé“ eventy (lebo dlho nikde neboli), je aj nemálo tých, ktorí si počas postupnej, roky trvajúcej digitalizácie a dlhého obdobia izolácie na nový spôsob života „zvykli“ – de- socializovali sa a buď nikam nechodia, alebo sa pohybujú v uzavretých komunitách. Spoločnosť je navyše výrazne rozdelená a tým, že má dnes už výrazné dystopické črty, fenoménom spomenutým vyššie výdatne nahráva. Suma summarum v podobe hypotézy: namiesto ozajstných rolexiek za 20-tisíc si kúpite virtuálne „len“ za tisícku, aby ste sa nimi mohli pochváliť počas najbližšej Zoom konferencie (ak vám počas nej bude vôbec vidno zápästie, všakže?). Zdá sa vám to príliš vedeckofantastické? Počkajme si. Nápoveda: Keď jedného dňa systém prestane „šľapať“ a niekto preto vymyslí jeho ďalšiu náhradu, urobí „sa“ všetko preto, aby sa kolesá znovu rozbehli a točili. Otázka: A kto ich bude poháňať?

 

Keď je pohár plný…

 

liter už doň nedostanete. A ani deci. Saturáciu trhov luxusného segmentu, najmä v zmysle textilu a doplnkov, nemožno ignorovať. Žargónom laika, ak čo i len pár rokov prebieha nadprodukcia (rozumej vyrába sa viac, ako je reálna potreba) a dopyt sa nasilu navyšuje (cielene sa vytvára tlak na to, čo všetko a koľko toho „nutne potrebujete“), príde bod, keď sa najprv presýti primárny trh (maloobchod a veľkoobchod, rozumej originálne predajné miesta) a neskôr aj sekundárny (bazáre, reselling). Koľko drahých kabeliek na sezónu naozaj využijete, berúc do úvahy aj fakt, že sa veľmi radi obliekate, intenzívne sledujete módu a patríte do kategórie tých „náročnejších“? Pokiaľ netrpíte obsedantno-kompulzívnou neurózou prejavujúcou sa neadekvátnym hromadením vecí, po čase pochopíte, že je to celé nonsense a že vám naozaj veľa netreba, na rozdiel od toho, o čom vás (doslova na každom kroku) už nejaký čas, intenzívne a podprahovo presviedčajú výrobcovia pomocou marketingu a PR. Aký je výsledok tohto urputného snaženia a súťaže? Katastrofická ekologická situácia, ktorej zvládnutie je zároveň jednou z najväčších výziev súčasnosti, a nielen to. Prílišná orientácia na matériu a manifestáciu úspechu hmotnými indikátormi, podpora nezdravého sebavedomia, odklon od hodnôt a duchovna. Homosapiens du jour má naozaj dostatok „všetkého“ v priemere dva automobily na domácnosť, zbierku značkových tenisiek, televízny prijímač v každej izbe a iPad na každú „hlavu“, po šuplík plný liekov na nervy, večne nepokojnú myseľ a neuspokojiteľné ego. Cvičiť chodí na aute do preplneného gymu, namiesto knihy zhltne naraz tri série 187-dielneho seriálového „hitu“ na Netflixe. Nepoužíva slová, ale emotikony, lebo je to rýchlejšie, doma nevarí, lebo Wolt, k starým rodičom cez víkend nejde, lebo FaceTime (pomocou najnovšieho smartfónu, v ktorom má okrem telefónnych kontaktov aj peňaženku, všetky dôležité dokumenty a rozum). Všimnime si, ako je všetko spojené so všetkým a ako to celé „napreduje“, apostrofy zámerne. Apropo, výrazné zmeny vo fungovaní spoločnosti nie sú žiadnou novinkou, nenápadne prebiehajú už nejaký čas, intenzívnejšie od Veľkej priemyselnej revolúcie v 19. storočí, jedného z kľúčových míľnikov, až teraz si však začínajú vyberať svoju „daň“ spôsobom, ktorý začína byť očividný. Cesta do pekla napokon nemá byť vydláždená ničím iným, ako… dobrými úmyslami.

 

KOPÍROVANIE A FALZIFIKÁTY SÚ TU TIEŽ OD NEPAMÄTI, NO URČITÚ DOBU SA V MODERNEJ SPOLOČNOSTI POVAŽOVALO „KRADNÚŤ“ DUŠEVNÉ VLASTNÍCTVO ZA JAV NEGATÍVNY, PRIAM ODSÚDENIAHODNÝ.

 

Citovanie – bez zdroja

 

Kopírovanie a falzifikáty sú tu tiež od nepamäti, no určitú dobu sa v modernej spoločnosti považovalo „kradnúť“ duševné vlastníctvo za jav negatívny, priam odsúdeniahodný. Zdá sa, že aj tie časy sú preč, čoraz viac sa najmä v kreatíve toleruje pripisovanie si cudzích nápadov, mentálnych zručností a vedomostí. Na „obhajobu“ páchateľov treba povedať, že pri vyššie spomenutom tlaku na množstvo, rýchlosť produkcie, úpadku cností, svedomia a morálky to inak asi ani nie je možné. Najmä na poli dizajnu bolo vymyslené už asi všetko a dovoľujeme si konštatovať, že (v klasickom ponímaní témy), tam to aj končí. Čo však treba adresovať s rovnakou mierou objektivity, je, že ak si už niečo z akéhokoľvek dôvodu (napr.: fascinuje ma to, nemám talent, som lenivý, vyhorel som) „požičiam“, patrilo by sa autora aspoň spomenúť. Najmä veľké svetové módne domy sa práve s týmto aspektom procesu v poslednej dobe vôbec „nepárajú“, je naozaj až tragikomické konštatovať, že v súčasnej fáze spomínanej mizérie sú tí, čo vykrádajú vlastné archívy, aspoň o level „vyššie“ ako ich kolegovia rabujúci tie konkurenčné. Intenzita aj tohto fenoménu sa zvyšuje do takej miery, že často už neujde len pozornejšiemu, osvietenejšiemu či staršiemu „napozeranejšiemu“ publiku, ale aj mladším generáciám, ktoré buď majú čoraz častejšie nepríjemný pocit déjà vu alebo situáciu naopak používajú pre vlastný „benefit“ a vedome kupujú kópie značkových produktov v kvalite 1:1, tzv. slávne-neslávne fejky. Veľkým hráčom vyrábajúcim „originály“ sa tým výrazne znižujú zisky a sú neustále nútení produkovať nové a nové veci v rekordnom čase, aby si udržali pozornosť publika, priazeň konzumenta a odkrojili si svoj kus z neustále viac fragmentovaného koláča. Naratív sa stráca čoraz viac, pôvodná filozofia brandov a heritage maisons ustupuje marži a zisku. Aj ten sebeodvážnejší mladý dizajnér s víziou rebela, odhodlaného zachovať si „tvár“ a byť „niche“, je veľmi promptne konfrontovaný s realitou v podobe tlaku na sebaprezentáciu a obrovskej konkurencie, nehovoriac o nutnosti reálne si zarábať na základné životné potreby.

 

JE NAOZAJ AŽ TRAGIKOMICKÉ KONŠTATOVAŤ, ŽE V SÚČASNEJ FÁZE SPOMÍNANEJ MIZÉRIE SÚ TÍ, ČO VYKRÁDAJÚ VLASTNÉ ARCHÍVY, ASPOŇ O LEVEL „VYŠŠIE“ AKO ICH KOLEGOVIA RABUJÚCI TIE KONKURENČNÉ.

 

Len mizivé percento si zachová dikciu a nedá sa prevalcovať dobou, drvivá väčšina pripomína skôr psa zúfalo si naháňajúceho vlastný chvost. Mimochodom, to platí v súčasnosti de facto na všetkých. V neposlednom rade je nutné uvedomiť si, že excesy a luxus (aj jeho imitovanie) sú do značnej miery aktuálne a „na mieste“ výlučne v období všeobecného „mieru“ a relatívneho „blahobytu“, t. j. toho, čo je v súčasnosti akútne ohrozené a v tejto súvislosti v blízkej budúcnosti vyzerá byť novým statusom quo.

Ak ste sa dočítali až sem, už vydržte.

 

Kúzlo nechceného

 

A opäť ten pohár – zjavne vďačný objekt pre príslovia. Všetci poznáme príbeh o poloplnom – optimista sa naň vždy bude pozerať inak ako pesimista. No čo s takým, ktorému presvitá takmer na spodok? Tu prichádza ďalšia múdra anekdota – len od dna sa dá odraziť. Človek je tvor prispôsobivý, nakoniec to je aj základný predpoklad evolučného vývoja – niekto v ňom chradne a „vyschne“, iný prežije a „rozkvitne“. Opäť teória do praxe: nadprodukcia a snaha veľkých spoločností zarábať z nej je jedna vec, preplnené skrine a strata záujmu cieľového konzumenta sú druhá. Mnoho z nich čoraz viac siaha po tom, čo už má, najmä v kontexte stále opakujúcich sa trendov, ktoré práve tým de facto zlikvidovali samy seba. Dnes sa nosí všetko – legíny aj širokáče, futuro aj retro, tvíd aj neoprén, telové rúže v štýle 60’s mod, aj krvavočervené v duchu francúzskej estetiky 30. rokov. Kvalita starších vecí (kozmetiku vynímajúc, tam je trvácnosť limitovaná exspiráciou) je navyše neporovnateľná s tými novými, čo zvyšuje nielen ich hodnotu, ale aj potenciál recyklácie a upcyklácie (najmä pre uvedomelých mileniálov a Gen Z), vintage – už nejaký čas najmä doména connoisseurov – je napríklad čoraz populárnejší aj v širších kruhoch a u nás (samozrejme, aj tu existujú rôzne kategórie). Kolaps dravých medzinárodných trhov navyše praje domácemu produktu a lokálnemu talentu, a to najmä v oblasti módy a úžitkového dizajnu, ktoré nie sú až také závislé na importe a spracovaní surovín, z ktorých sa výrabajú. Presýtenosť a toxicita informácií ľudí zas prirodzene vedie k potrebe filtrovať a „vypínať sa“, nedôvera a pochybnosti v samotné obsahy a ich autorov zas k zdravej zvedavosti, hlbšej snahe skúmať fakty, analyzovať a vyhodnocovať. Celková apatia a narušené medziľudské interakcie vyháňajú spoločnosť viac do prírody, k stromom a zvieratám, kde hľadá útočisko pred hektikou a chaosom doby. Jej nestálosť, dramatické zmeny a z nich prameniaca neistota ju zas vracia naspäť do úzkych zväzkov a rodiny, kde sa nachádza dôvera, pocit bezpečia a možnosť slobodne „zdieľať“ myšlienky a názory. Skrátka – to, čo sme dekády zažívali a vytvárali, bol extrém, hyperbolizácia takmer „grátis“, len cena bola vysoká. Je načase navrátiť sa späť do udržateľného „normálu“ a nesimulovanej skutočnosti. Fiktívne svety a umelo vytvorené univerzá nie sú odpoveďou na naše problémy, pred nimi sa nikde neskryjeme. Naopak, práve tam si nás môžu, ešte zraniteľnejších, ľahšie nájsť.

Nečakajú nás idylické časy, čo paradoxne treba vnímať pozitívne. Bez degresu nie je progres a naopak. Tento cyklus sa neustále opakuje, ako sa opakuje aj samotná história, v nej nejedno memento a ešte viac návodov a odpovedí. Len ľudia sú nepoučiteľní. A kto sú tí ľudia? Pomôžeme si jedným anglickým citátom: We blame society, but we are society. A uzavrieme ďalším: It is, what you make it. Čo to bude, je na KAŽDOM z nás. Sme na križovatke, ktorá má len dve cesty.

 

Cesta do pekla napokon nemá byť vydláždená ničím iným, ako… dobrými úmyslami.

 

BOF: Citát z textu

By Doug Stevens / Otázka, ktorú sa o Metaverse nepýta nik

„… Akoby toho sociálneho tlaku a úzkosti nebolo už aj tak dosť, predstavte si, že už nebudete čeliť len tomu, ako vyzeráte v ozajstnom živote, ale aj ako vyzerá váš avatar, vaše virtuálne tenisky, make-up a adresa.

Hoci je ľahké nechať sa zviesť hypotetickými benefitmi akejkoľvek technológie, nezabúdajme, ako Mark Zuckerberg v 2006 jednoducho vyhlásil: „Facebook je o ozajstnom prepájaní ozajstných kamarátov,“ myšlienka tak romantická, že sa zaregistrovalo 2,8 bilióna ľudí. Čo už však Zuckerberg nespomenul, je, že súčasťou balíka je aj šikana, dezinformácie a politické tlaky – čisté peklo, z ktorého ušli už mnohí vrátane CEO úspešnej značky Lush, Marka Constantina. Ten v roku 2021 pre The Guardian povedal, že radšej ochotne stratí 10,6 milióna FB a instagramových followerov a s tým súvisiaci 13-miliónový zisk, ako by mal byť súčasťou niečoho, čo má taký toxický a ničivý spoločenský efekt.

O vplyve na kreativitu ani nehovorme… Tu sme mali tiež možnosť vidieť, že ‚viac‘ neznamená ‚lepšie‘ a že demokratizácia je niekedy nepochopená komoditizáciou.“

 

Foto: Profimedia