Kde sa stala chyba?
Slovo „cool“ sa podľa Urban dictionary dá použiť na opísanie niečoho, alebo niekoho, kto nepodlieha mainstreamovým trendom, má vlastnú identitu a je istým spôsobom o krok vpredu- vľavo či vpravo, len nie v tej istej pozícii, ako väčšina. Historicky sa toto slovo začalo používať v prvej svetovej vojne na opísanie ľahkého, nenúteného kroku pilotov. O sto rokov neskôr ho môžeme spojiť takmer s hocičím, no v poslednej dobe čím ďalej, tým menej so slovom móda. Čo sa stalo?
To, že slovo ‚fashion‘ začína získavať skôr negatívne konotácie mi došlo na jednom rande v čase, keď som žil v Londýne. Na otázku „Čo robíš?“ na moju odpoveď „I work in fashion“ dotyčný len prekrútil očami a povedal: „So you are one of those. …“ Trochu ma to zarazilo, pretože vždy som si myslel, že móda rovná sa umenie a celkovo- že je to atraktívna sféra zamestnania. Odchovaný na haute couture prehliadkach Christiana Diora, ktoré som hodiny dokázal sledovať v prvej internetovej kaviarni v Michalovciach, bol som okúzlený fantazijným svetom, ktorý móda dokázala vytvoriť. Premýšľal som o astronomických sumách za ktoré sa tie púdrové šaty s pštrosím perím museli predávať a to, že sa asi nikdy nedozviem, kto a kam si ich oblečie, len stimulovalo moju predstavivosť a budovalo nedostupnú auru tajomstva. Ten dávno stratený pocit okúzlenia mi naozaj chýba a keď mi niekto povie „I work in fashion“, aj ja dnes prekrúcam očami.
Kedy presne došlo k zlomu asi nie je možné presne určiť, ale aj tu platí dobre známe ‚za všetkým hľadaj sociálne médiá‘. Instagram nás dobrovoľne zbavil súkromia, vďaka Facebooku vieme kto, kedy, kde a s kým si dal avokádový toast. To isté sa stalo aj s módou. K stovkám objektívov fotografov na fashion weekoch pribudli tisíce tých patriacich pozvaným hosťom a pridruženým pozorovateľom a tak sa vďaka nim ocitnete v Grand Palais na prehliadke Chanel aj v jedálenskom vozni na ceste z Vyšných Ružbách. Denne sme zahltení obrazmi z prehliadok, generických editoriálov a neautentických postov influencerov zo zákona označovaných ako ‚paid partnership‘. Význam cieleného vyhľadávania informácií stráca zmysel, pretože tie sú na nás mierené v obrovských kvantách, zo všetkých kanálov a je to unavujúce. To, čo kedysi bývalo skryté pod rúškou tajomstva, je dnes už vďaka všadeprítomnému sklenenému oku iPhonu sprístupnené najširším masám. Koncept zavretých dverí neexistuje a čo všetci poznajú a stokrát videli už nie je- COOL.
Každému čokoľvek a kedykoľvek. Tak znie latinský preklad motta jedného z najluxusnejších obchodných domov sveta. Reč je o londýnskom Harrodse, kde sa predávajú päťmiliónové diamantové prstene náhodným okoloidúcim a kde vám na počkanie zoženú vlastný súkromný ostrov, samozrejme, ak disponujete dostatočnými prostriedkami. V tomto chráme konzumu nájdete všetko a to čo náhodou aj nie, vie byť vyhľadané, objednané a dodané v priebehu pár dní. Móda je na dosah a môže ju mať hocikto, už dávno napríklad neplatí ani to, že limitované kolekcie sú naozaj limitované. Po pár sezónach sa väčšinou vyprodukuje reedícia, pretože ak sa niečo náhodou úspešne vypredá, snaživí analytici v kanceláriách módnych gigantov neváhajú zadať do výroby objednávku na ‚reprodukciu‘ tovaru. Nehovoriac o tom, že kabelku od Prady,, ktorú ste videli v Miláne, majú vo výklade aj v New Delhi aj v Tokyu. Vzniká prebytok a všetko je akosi ľahko dostupné, notoricky známe a to, čo môže mať každý už nie je- COOL.
„Ten dizajnér ktorý veľa plače. …“ Reč je o Rafovi Simonsovi, ktorý v dokumente o jeho prvej kolekcii pre Dior ukázal svoju zraniteľnú stránku. Bolo toho na neho jednoducho priveľa- kreatívna myseľ znesie len určitú dávku nátlaku. Skutočný umelec, ako spomínaný Raf, pozná referencie, premýšľa nad svojou tvorbou a preto predstava produkcie šiestich kolekcií ročne pochopiteľne dokáže dohnať k slzám. To ale dokáže aj súčasná kreatívna riaditeľka Diora, Maria Grazia Chiuri, ktorá však privádza do zúfalstva mnohých módnych kritikov svojou generickou, simplexnou formou expresie a neosobným prístupom k tvorbe. Couture hodná párty sekcie Topshopu a doplnky, ktorých najsofistikovanjším dizajnovým detailom je recyklovaný mega nápis J´ADIOR a bezduchý claim WE SHOULD ALL BE FEMINISTS. Máme obviňovať pešiaka, alebo radšej celý systém? Existuje vôbec priestor pre autentickú autorskú sebaprezentáciu pri zadaní toľkých kolekcií ročne? Veľké módne domy si chcú silou-mocou udržať pozornosť náročných klientov večne bažiacich po novinkách, no zahlcovanie trhu produktami, ktoré nikto nestíha už ani sledovať, pôsobí na spotrebiteľa skôr kontraproduktívne. Agresívne vnucovanie generických produktov za cieľom čo najvyššieho obratu definitívne nie je- COOL.
Sexuálne škandály otriasli nielen Hollywoodom a Vatikánom, ale aj módnym svetom. Predátori za objektívmi boli verejne pranierovaní a aj odsúdení nielen verejnosťou. Nevhodná kultúrna apropriácia, karikatúry rás, alebo len ignorantské osobné názory dizajnérov sa znova len ‚vďaka‘ sociálnym médiám dostali do povedomia verejnosti a tá im neostala nič dlžná. Neľudské podmienky, za ktorých sa odohrávali parížske kastingy modeliek vyplávali na povrch a mnoho agentúr bolo nútených dať si oveľa väčší pozor na to, ako sa starajú o svojich zverencov. Najmä tých, ktorých vizibilita nespočíva v počte followerov, čo je (zatiaľ) jedno z najnovších súčasných kritérií, ktoré si módne domy uplatňujú pri výbere tvárí reprezentujúcich ich značky. Aj vykorisťovanie stážistov pracujúcich pre úspešné brandy viedlo k masívnym protestom študentov dizajnu a niektoré renomované inštitúcie, ako aj napríklad britské Vogue, vrámci prevencie po škandalóznych žalobách internistov už vôbec neprijíma. V tejto súvislosti za zmienku stojí notoricky známy prípad stážistky v ateliéri Alexandra McQueena, ktorá dva roky vykonávala plnohodnotnú prácu, no odmietali ju zamestnať a jej výkon klasifikovali ako ‚prácu stážistu‘ s neadekvátne nízkym platom. Vykorisťovanie, nerešpektovanie menšín a kultúr, ale i zneužívanie v mene profitu naozaj nie je- COOL.
Horiaci kontinent, znečistené oceány, globálne otepľovanie a lacné pracovné sily v rúcajúcich sa továrňach a to všetko len preto, aby sme si mohli kúpiť ďalšie päťeurové tričko alebo umelý kožuch v neónovej zelenej, ktorý si už budúci rok neoblečieme… Hoci aktivisti bijú na poplach a všetky značky z rôznych sfér sa snažia vytvoriť si pozitívny imidž- the damage is done, ako by povedal Justin Timberlake. Spoločnosti ako Inditex group, pod ktorú spadajú značky ako Zara alebo Bershka, dnes majú už veľmi negatívne renomé. Kašmír alebo hodváb by ste tam našli len ťažko a pri letmom prejdení rukou po ich najnovšej kolekcii pocítite akurát tak syntetiku. Neviem ako vy, ale ja si vždy predstavím továreň kdesi v Indii, znečisťujúcu miestnu rieku v ktorej pracujú za dva doláre na deň deti za jediným účelom- aby sa počas výpredaju vo vašom obľúbenom nákupnom centre nakopili v skúšobných kabínkach haldy nekvalitných šiat. Znečisťovanie prírody a neetický prístup k životnému prostrediu naozaj nie je- COOL.
Celkom desivé nie? Móda, bohužiaľ, už dávno nie je o kráse, odvahe tvoriť a túžbe inovovať. Slovo ‚cool‘, tak ako aj ‚fashion‘, pomaly naberá výsmešný význam a ašpiráciou mnohých naopak začína byť snaha pôsobiť- uncool. Jedna z definícií vraví, že cool je niečo, čo sa nosí dvanásť mesiacov predtým, než sa to stane globálnym trendom. V čase uniformity si preto radšej vytvorte svoje vlastné kódy a pravidlá, podporte lokálnu tvorbu a preverte si kde a kto vyrobil vaše oblečenie. To rozhodne COOL je.
Foto: archív
