A jeho svetlo na konci tunela

Nič už nebude ako predtým. Snaha o návrat k pôvodným vzorcom a zabehaným cestičkám v módnej brandži narazila nosom rovno do dverí. Bez odrenín a občas aj krvavej košele sa však nedá vybojovať žiadna bitka.

Svet odevného priemyslu má vo chvíľach, keď čítate tento text, už za sebou kompletné dianie fashion-weekov. New York, Londýn, Miláno, Paríž. Postupka zostala rovnaká ako pred pár mesiacmi, kedy sa na úsvite štartujúcej koronakrízy pozeral módny svet nepriateľovi priamo do očí. Hneď prvé týždne ukázali, že prichádza niečo, čo sféra intenzívnej výroby a často aj zbytočnej nadprodukcie ešte nezažila. Niektoré značky reagovali promptne, ďalšie sa postupne pridávali, aby vypracovali stratégie, ako reagovať v zbrusu nových podmienkach. Prirodzeným výsledkom bolo obmedzenie produkcie, oklieštenie počtu kolekcií a lookov, či sústredenie väčšieho množstva produkcie do rúk lokálnych výrobcov. Tak, ako nič (a to obzvlášť v módnom priemysle!) nemôže mať len svetlé stránky, aj na konci toho najtmavšieho tunela svieti svetlo… Jedine, že by nesvietilo. A narazíte na ďalšiu stenu. Ktorý scenár nás v dohľadnej dobe čaká, ukáže len čas. Zatiaľ ešte stále platí že ‘show must go on’.

Väčšina prezentácií na sezónu jar/leto 2021 sa odohrávala v online priestore, no našlo sa pár brandov, ktoré sa predsa len odhodlali na overený formát tradičnej prehliadky. Ak vezmeme do úvahy nový kontext obmedzení a pravidiel, slová “overený” a “tradičný” stratili pôvodný význam. Aj napriek tomu sa s pár prehliadkami uplynulých týždňov spájala akási istota – ubezpečenie, že veci môžu, hoci v pozmenenom móde, fungovať aj naďalej.

V tomto duchu vo mne asi najviac zarezonovala práca Pierpaola Piccioliho pre značku Valentino. Ak sledujete módu asi viete, že Valentino doposiaľ využíval ako platformu pre odevné prezentácie Paríž. To sa zmenilo až teraz, so šou uzatvárajúcou milánsky fashion week. Piccioli si Taliansko vybral z viacerých dôvodov. Pre značku Valentino je domovom, sever krajiny patril medzi najdrastickejšie zasiahnuté oblasti Európy počas prvých mesiacov koronakrízy a medzi tými, ktorí to pocítili skutočne ako päsť do očí, boli aj zamestnanci módneho sektora. Práve v časoch, ako sú tieto, nezaškodí, ak dokážeme prejaviť solidaritu, loajalitu. Ak vieme vyjadriť úctu a zároveň naznačiť nádej. Presvetlená industriálna hala vyzdobená akýmisi post – apokalypticko – nadivoko – “vyrastenými” kvetinovými aranžmánmi, hostia usadení v patričných rozostupoch na strohých, hranatých kvádroch, samozrejme- s rúškami zakrývajúcimi tváre. A k tomu spevák Labrinth, ktorý „…žiarli na spôsob, akým dokážeme byť šťastný aj bez neho…“ A predsa nám želá len to najlepšie, čo ešte tento svet dokáže dať.

Mňa naozaj táto prehliadka dojala

Nie, nemám pocit, že Piccioli priniesol niečo skutočne prevratné z dizajnérskeho, či koncepčného hľadiska (apokalypsou boli inšpirované už mnohé kolekcie a shows pre touto jeho.) Ale niekedy to vlastne ani nie je nutné. Osviežujúci kasting nových tvárí sa predvádzal v tradičnej, na pohľad precízne spracovanej línii, ktorej najväčšou výhodou sa stala jej prirodzenosť. Nepostrádala typické prvky valentinovskej estetiky či spôsobo couture- spracovania v detailoch, ale zároveň akoby odrážala priamočiarosť a tak potrebnú nekomplikovanosť v dnešnom svete odevného dizajnu. Potrebu naozaj kvalitnej módy, ktorá obstojí v čase. To, že Piccioli vytiahol (v jemnom upgrade) aj slávne vybíjanie, ktoré sa ešte nedávno predávalo ako teplé rožky (a vzniklo ešte počas jeho spolupráce s ex-kolegyňou Mariou Graziou Chiuri), môžeme vnímať dvoma spôsobmi: Je to “zaručený trhák” pre módou patrične nenasýtené obete trendov? Alebo je to len podvedomý náznak prepojenosti všetkého so všetkým, čo sa v súčasnom svete módy odohráva a čo tomu predchádzalo Vyberte si.

Hodená rukavica pre budovanie solidarity tvorcov naprieč celým svetom. (Zolo Tóth a jeho spolupráca s Levi´s, ktorý sa mimochodom práve v tejto aktuálnej prehliadke spojil aj so značkou Valentino; alebo Jan Černý, ktorý na svojich nových modeloch použil potlače svojich súkromných fotografií z karantény, podobne ako Silvia Fendi v ich novej kolekcii.)

Aj preto si skúsim vybrať možnosť B. A pomôžem si tiež slovami Carla Capasa, prezidenta talianskej módnej komory, ktorého vo svojom texte citoval novinár Luke Leitch: „V tejto chvíli musíme držať spolu; Taliansko, Francúzsko, Anglicko, USA. Musíme stáť jeden vedľa druhého a nájsť novú modalitu pre ďalší postup. Pretože za všetkými tými šatami, ktoré vidíme, sú živobytia ľudí, ktorých musíme chrániť.“

Len pre upresnenie, Capasa vetu vyriekol ako reakciu na vplyvný francúzsky denník Le Figaro. Ten označil milánsky týždeň módy za „fiasko“.

Za mňa osobne sa tento verdikt určite netýka prehliadky, akú pre svet pripravili u Valentina. Aj vďaka nej sa súčasný odevný priemysel môže začať adaptovať na nové pravidlá a pracovať na manuáli “Ako ďalej”. Pred pár dňami som čítal rozhovor, v ktorom niekto hovoril, že po páde dvojičiek sa náš svet “… zmenil a najvýraznejšie nás to zasiahlo pri pravidlách v leteckom cestovaní.” Naznačil tiež, že v nasledujúcich rokoch sa navyše pre Covid-19 možno budeme musieť o.i. pripraviť na neustále testovanie. Všetky tieto zmeny sa však nemusia ani zďaleka obmedziť len na vatovú tyčinku, ktorou vám niekto povytiera ústnu dutinu, 2-metrové odstupy, zavreté reštaurácie a divadlá, alebo digitálne číslice teplomera. Ozajstný test sa už začal a na plný počet bodov ho zatiaľ neurobil nik. Ale môžeme (a musíme) sa aspoň snažiť.

Foto: archív, vogue.com, BOF