… Za tridsať strieborných
Štyri dni najväčších kresťanských sviatkov vôbec. To je obdobie Veľkej noci, ktorá nezmizla z našich kalendárov ani tento rok. Epidémia koronavírusu ju nevymazala, hoci nepochybne jej dodá celkom novú – možno duchovnejšiu, možno trpiteľskejšiu príchuť. Sú to dni, kedy si kresťania pripomínajú ukrižovanie Ježiša Krista, ale najmä jeho zmŕtvychstanie a návrat na nebesá, jeho božské postavenie a jedinečnosť. Sú to dni plné rituálov a obrazov, ktorým nedokáže uniknúť nikto z nás, dokonca ani ten najväčší ateista.
Dôvod je prozaický. Fascinácia náboženstvom, jeho obrazmi, farbami a rituálmi sa po stáročia premietala aj do podoby módy a formovala náš každodenný svet prostredníctvom odevov. Dokonca aj v (ne)bezpečí domova,, kde teraz trávime všetok čas, by sme v skrini určite našli nejaký ten religiózny kúsok. A nemusí to byť práve sutana alebo hábit sexy mníšky, v ktorom sme chceli ohúriť počas posledného (ešte bezkaranténneho) Halloweenu…
Keď pred dvoma rokmi magazín Vogue v spolupráci s Metropolitným múzeom v New Yorku zasvätil svoju výročnú výstavu religióznym vplyvom v odievaní, postaral sa o vôbec najdôležitejšiu módnu udalosť sezóny. Expozícia Heavenly Bodies, sústredená na prepojenie katolíckych hodnôt a ideálov, a tiež citovanie náboženskej rituálnej estetiky do podoby odevu, vyvolala nadšenie módnych profesionálov, ale aj zástupcov laickej verejnosti. Ortodoxného veriaceho možno prekvapil sprvu fakt, že spoluprácu s ambasádormi kultúry a umenia nadviazali dokonca samotní zástupcovia Vatikánu. K videniu tu boli rúcha, ktoré nikdy neopustili múry svätého mesta, či odevné relikvie, ktorých hodnota bola nevyčísliteľná: Modely haute couture s tisíckami hodín ručného našívania krištáľov vo farbe sĺz a krvi a zlatými niťami vyšívané rúcha vo farbách smaragdov alebo rubínov. V expozícii sa však objavili aj kusy odevov, ktoré religióznu tému transformovali do bežnejšieho, denného nosenia. Šaty, kabáty, tuniky a plášte, čepce a klobúky či nazúvacie červené papučky, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani pápež František…
„Oboje dokážu v momentoch extatického zážitku vyvolať tiché rozjímanie a povznesenie, no zároveň vedia byť dôvodom na dotazovanie mentálnej sily ľudstva v historických kontextoch – večného súboja medzi nebom a peklom.“
A keď je už reč o tej religiozite v móde, skúste oprášiť spomienky na vynikajúcu prehliadku domáceho dizajnéra Borisa Hanečku, ktorý sa minulý rok prezentoval na Fashion LIVE! s kolekciou výrazne ovplyvnenou náboženskými prvkami. Každý model bol zasvätený jednému zo svätcov. V strihoch, kombináciach alebo farebnosti odevov dekonštruoval prvky ornátneho rúcha, inde zase dômyselne citoval vizuálne detaily z konkrétnych obrazov (elaborátna dvojvrstvová róba Ján Krstiteľ) či dokonca samotné historické súvislosti. Tušili ste napríklad, že pri jednom z overalov sa do strihu pretavilo ukrižovanie a mučenie svätého Ondreja na kríži v tvare X? Že sa v potlači niekoľkých odevov objavili variácie na božími výjavmi pomaľované stropy kaplniek, ktorých výnimočnosť určujú stáročia náboženského uctievania a ktoré sa v toku času stávajú aj rozmazanou spomienkou na časi priam krutej, inkvizičnej religiozity? Alebo že strapce na odevoch boli symbolom krvi, ktorá je aj v období osláv Veľkej noci jedným z najzákladnejších komunikačných prvkov kresťanského slovníka?
„Tu ale platí presne to, čo aj v náboženstve: Silu a schopnosť konkrétneho obrazu obstáť v odevnom kontexte potvrdzuje až plynutie času.“
V Hanečkovej kolekcii (a tvorbe celkovo) sa bez najmenšej pochybnosti akosi prirodzene ponúka porovnanie s jedným z najslávnejších tvorcov módy posledných dekád, dnes už zosnulým Alexandrom McQueenom. Ani on nehrával na prvú, svoje katolícke idey podsúval často podprahovo, v jemných nuansách strihu, detailoch výšiviek či v centimetri smerom nahor alebo nadol, ktorý mal svoj presný a jasný význam. Podobný prístup v katolicizmom ovplyvnenej tvorbe preukázal aj Rick Owens, A.F. Vandervoorst či Viktor & Rolf. Niekomu stačil základný prvok v podobe puristickej čistoty a chudobnosti odevu, ktorý nadobudol v kreatívnom procese nový význam, stal sa fúziou duchovnej inšpirácie a veľmi osobnej autorskej pečate. U iného sa tvorba módy posunula k veľmi jasným, priam doslovným citáciam. Vizuálne ľahko čitateľným, či už vo farebnej škále, zdobnosti alebo využití siluety. Tu ale platí presne to, čo aj v náboženstve: Silu a schopnosť konkrétneho obrazu obstáť v odevnom kontexte potvrdzuje až plynutie času. Aj preto sa dnes nedá krútiť hlavou nepochopením nad symbolmi kríža implementovanými do sexy a zvodných kolekcií značky Versace, o ktoré sa postaral ešte slávny Gianni Versace. Alebo sa zhrozením prežehnávať pri pohľade na mníšske tuniky kombinované s podväzkovými pásmi od Gaultiera, Gallianove latexové svätice, či šaty s potlačami vitráží farebných okien katedrál a obrazmi náboženských ikon, akými módu už pred mnohými rokmi začali zásobovať Dolce & Gabbana. Že to títo dvaja páni robia už pridlho, je druhá vec. Kresťanským odkazom sa jednoducho nedá uniknúť.
Móda odjakživa čerpala inšpirácie z mysteriózneho sveta náboženstva, ktorý v nás vzbudzuje úžas aj fascináciu. A spoločné majú ešte čosi. Oboje dokážu v momentoch extatického zážitku vyvolať tiché rozjímanie a povznesenie, no zároveň vedia byť dôvodom na dotazovanie mentálnej sily ľudstva v historických kontextoch – večného súboja medzi nebom a peklom. Medzi túžbou človeka po možnosti rozhodovať sa sám za seba, či skôr podvoleniu sa a spútaniu príkazmi, ktorých neomylnú platnosť má umocňovať prepojenie s vyššou silou.
My za Virvar radíme vlastnú hlavu, ale je to len na vás. Svätiť svoje špecifické rituály a môcť sa na niekoho spoľahnúť je pre mnohých (nielen) v týchto dňoch nad zlato. Alebo tridsať strieborných…
Foto: vogue.com, archív
