MBPFW 2020

Na Pražský MBPFW sme sa v piatok, 4. septembra, vybrali aj navzdory zúriacej globálnej pandémii, hystérii a osobnej fashion frustrácii. Keďže jeho jarná časť bola zrušená, dúfali sme, že si z jesenného ročníka odnesieme namiesto pozitívnych testov na Covid-19 len tie najimpozatnejšie dojmy a uistenie sa o tom, že aj u nás sa tvorí móda na svetovej úrovni. Vďakabohu, zopár mien z lineupu predvádzajúcich nás o tom utvrdilo (a Rona s nami domov nešla).

Organizovať masový event v dobe okresaných budgetov, krachujúcich reklamných klientov a neustále sa meniacich krízových opatrení je naozaj adrenalínový šport. Preto by som hneď v úvode chcel vzdať hold organizátorom za skvele skoordinovaný ročník, profesionálny prístup a opäť raz, originálnu lokáciu. Miestom konania bol tentokrát bývalý kláštor Svatého Gabriela. Z dobre overených zdrojov sme získali informáciu, že v inkriminovanom komplexe sú o.i. bežné aj paranormálne aktivity. Tie sú pripisované duchom mníchov, ktorí umreli za stenami kláštora a legenda vraví, že pri jeho stavbe do múrov zamurovali dieťa. Well, iný kraj iný mrav, ale nebudem klamať, pri niektorých „performances“ by som si to s tým dieťaťom s radosťou vymenil. Hneď v prvý deň po sérii prehliadok, ktoré by sa dali nazvať „Fifty shades of beige“ som sa sám seba spýtal otázku: „Je lokálna módna tvorba vôbec relevantná?“ V mojom prípade je odpoveď niekde na pomedzí 50/50 a reflektuje (snáď) nastupujúci trend uvedomelých spotrebiteľov. Celý Pražský fashion week som v duchu udržateľnosti a podpory lokálu prežil v trenčkote od freier, mikine a rúšku od Lukáša Macháčka a jediným kusom zahraničnej tvorby v mojich rtw- outfitoch boli Nike cyklistické šortky. Ako naivne som si zmýšľal o svojom vizionárstve! Na úvod dňa číslo jedna nastala „twinnig“ situácia s českým kolegom Honzom Pokorným a spolu s Bottegou, oversized sakami a všadeprítomnými fedorami (niektorí v nich zjavne aj spia) sa cycling shorts stali oficiálnou uniformou týždňa. Zeitgeist alebo slepé nasledovanie trendov? Dá sa vôbec uniformita nepovažovať za trend? Z hlbokej a neveselej meditácie ma rýchlo vytrhol prvý skutočný závan osviežujúcej inovácie.

Golden hour na Vltave

Z prísne regulovaného priestoru kláštora, kde nám svedomitý sbskár pri každom vstupe zmeral teplotu sme sa presunuli na Veslařský ostrov, lokáciu to veľmi romantickú. Voľné sedenie na odstupňovanom zarastenom brehu Vltavy zlátenej neskorým poobedným slnkom, krásne dopĺňal názov kolekcie „Romantic era 2021+“. Levanduľové polia, žitné lány alebo breh rieky- možno práve open space je budúcnosťou módnych shows. Späť od lokácie k samotnému tvorcovi. Je naozaj pôžitkom pre pozorné oko, sledovať vývoj tohto talentovaného dizajnéra. Organická ľahkosť s akou každú sezónu implementuje do svojich kolekcií unifikované kódy značky len svedčí o tvorivom, ale aj komerčnom potenciále Jana Černého. Pätica prepracovaných čiernych oblekov voľného strihu, s nenápadným akcentom farebných šatiek vo vreckách bola akýmsi manifestom tailoringu a nenápadným poodhalením farebnosti modelov, ktoré nasledovali. V roku 2017 vznikli v oboch sezónach pre dizajnéra tak typické prvky, logománia a batika. Tie nechýbali ani v aktuálnej sezóne, no v oveľa sofistikovanejšej a nenápadnejšej forme. Čo bolo očividné bol akýsi posun od experimentálneho streetwearu k viac nositeľným modelom, stále si však zachovávajúc integritu značky v podobe comba boxerských šortiek a košele, zaradenia prepracovaných úpletových topov, skladaných strihov nohavíc a nosného grafického prvku. Tým bol tentokrát kosatec, údajne dizajnérov obľúbený kvet. Sme teda dvaja. Vyskytol sa v kolekcii niekoľkokrát, veľmi efektne pôsobil ako preexponovaná 3D aplikácia na vlnených bundách s degradovaným farebným efektom. Náhla konotácia s Ghesquiérovou kosatcovou brošňou, (ktorá bola ako skvostný doplnok na každom zo štyridsiatich ôsmych lookov jeho SS20 kolekcie pre Louis Vuitton) bola len zábleskom mojej analytickej mysle. Oversized košele s pestrofarebnými autorskými potlačami, ktoré vznikali počas karantény ako Černého fotografie, kopírovali farebnosťou vreckovky v oblekoch, aby sa kruh krásne uzavrel. Sportswear, tailoring, knitwear, každý artikel mal svoje zastúpenie a v kolekcii nepôsobil rušivo alebo silene, práve naopak, jednotlivé kategórie medzi sebou komunikovali a dopĺňali sa. Za zvukov Smetanovej symfónie som si do rúšky zašepkal tiché „bravo“. Černý je skutočný talent, ktorý dokáže flexibilne reflektovať ducha doby a pritom si zachovať jasnú a zrozumiteľnú kreatívnu víziu. Kameň úrazu pri niektorých prezentáciách vcelku vydarených dizajnov je často styling a casting, čo nebol však ani zďaleka tento prípad. Kolaborácie s Prestige, 14gram jewels a Ondřejem Stárom sa postarali o šperky a obuv, autorské rybárske klobúky s outfitmi korešpondujúcich potlačí pri vodnom toku už nemohli byť viac koncepnejšie. Jediné čo chýbalo, bola udica v neónovo oranžovej farbe, ale nebolo ju treba, Černý si nás aj tak chytil…

Vitaj späť, Polanka!

Logistika nám tentokrát vyšla na jednotku a tak sme sa v deň číslo dva do tajuplného kláštora kde ešte noc predtým strašili zlé kópie Slimanovho Saint Laurenta prešli cez nádhernú Kinského záhradu. Impresia naozaj hodnotná, množstvo zelene a spev vtákov pôsobili po kŕčovitom dave záberuchtivých fashionistov ako ‚balzám na duši‘. A tým bola aj dlho očakávaná kolekcia Jakuba Polanky. 

Odsek, áno. Jakub Polanka je dobrý dizajnér a nebudem myslím zveličovať ak poviem, že na Česko-Slovenskej scéne svojim spôsobom nemá obdobu. Jeho meno mi prvýkrát zarezonovalo asi pred desiatimi rokmi. Vtedy ma jeho práca absolútne očarila, pocítil som svätú bázeň a príde mi až neprináležité dnes hodnotiť jeho kolekciu. Už ako- vtedy ešte mladý- módny redaktor som v nemom úžase analyzoval jeho skice kolekcií a obdivoval s akou priam až matematickou presnosťou pracuje s jednotlivými tvarmi a farbami. Stúpajúca intenzita opakovania sa pre neho už charakteristickej „Klein blue“, vrstvenie a práca s objemom ma už vtedy fascinovali. Sľubne začínajúcemu dizajnérovi so životopisom prešpikovaným prestížnymi stážami veštili hviezdnu budúcnosť. Na chvíľu som ho spolu s celým lokálnym dianím počas môjho pobytu v zahraničí stratil z hľadáčika, no za posledné dva roky (čas plynie rýchlo) odkedy som na Slovensku, jeho meno pomaly zapadlo prachom. Možno nie doslova, ale akosi nebol dostatočne „prezentný“, vizibilita jeho mena sa zúžila na bavlnené topy s dierami a krištálikmi. Po dvojročnej odmlke sa jeho defilé, sprevádzané práve spevom vtákov, tešilo obrovskému potlesku a davom sa šeptalo „veľkolepý návrat.“ Návrat kam? Tak znie moja otázka a bolo ich mnoho. Je neodškriepiteľným faktom, že level krajčírskeho majstrovstva, vízie a kreativity v Polankovom podaní je grandiózny. Ako aj pri všetkých jeho predošlých kolekciách, kde sa nebál rôznych iných polôh a výziev. Je v našej geografickej šírke nedoceneným géniom, premrhaným talentom alebo len vďaka priemernosti iných, je práve jeho tvorba, ktorá je tak markantne iná, tou pomyslenou päsťou na oko? Je to skrytý introvert, nemá ašpiráciu pracovať pre svetovú značku, alebo len nebaží tak, ako iní, po márnivom výslní? Je možné, že v tomto prípade zlyháva marketing a schopnosť predať sa, ako je to konieckoncov častou realitou mnohých kreatívcov? Odpovedať by vedel asi len samotný návrhár. A možno budeme mať raz šancu sa ho to všetko spýtať osobne.

Eufória á la Dufková

Po nedeľnej módnej bohoslužbe prišiel pondelok a s ním kvantum emócií, deň tretí začína. Začnime však po poriadku, veľké resumé sa bude konať až v utorok. Boli to slová Pulitzerovou cenou ovenčenej módnej žurnalistky Robin Givhan z Washington Post, ktoré by som tu rád parafrázoval: „V dnešnej vypätej dobe móda nemusí byť politická, stačí aby bola krásna. To čo chcem vidieť sú dobre ušité a krásne šaty.“ Samozrejme, že móda môže manifestovať, niesť odkaz, byť revolučná, ale ak celé gesto padne do lacného pátosu, výsledok sa minie s účinkom. Na show Natálie Dufkovej, ktorá tvorí pod značkou Naniche som sa úprimne tešil. Názov kolekcie Nymphae označuje v latinčine rod leknovitých s päťdesiatimi prirodzenými druhmi a stovkami kultivarov. Dufkovej predimenzované latexové inštalácie z kolekcie „Neverending Masopoust“ mám už dávno uložené v priečinku „pozoruhodné“. Samotná autorka sa pravidelne prezentuje v Tokiu, kde absolvovala polročnú stáž a je pravda, že jej doterajšiu tvorbu si viem viac predstaviť na Harajuku girls viac ako na typickej Češke alebo Slovenke. Predimenzované riasenie, nadrozmerné volány, atypické kombinovanie materiálov ako lamé a latex alebo aj forma jej práce s materiálmi ju doteraz viac posúvala do kategórie ‚odevná inštalácia‘ alebo ‚socha‘. To všetko sa však v jej najnovšej kolekcii zmenilo na ucelenú prezentáciu dvadsiatich modelov, plynule rozvíjajúcich jednu nosnú tému. Dufková čerpala zo svojich predchádzajúcich línií a s ľahkosťou lekna plávajúceho na hladine sa vyhla sebavykrádaniu. Jeden z modelov niesol jej charakteristickú kombináciu púdrovej ružovej, perlovej bielej a kontrastnej čiernej, ktorú predstavila už na jeseň 2016, no tentoktát namiesto sugestívnej bondáže v éterickej siluete doplnenej o preexponovanú romantizujúcu mašľu. Modely niesli všetky prvky, ktoré by ste u autorky hľadali na základe jej predošlej práce, boli však posunuté do menej experimentálnej roviny, akoby sa autorka vybúrila a začala tvoriť výsostne nositeľné a sofistikované šaty. Styling doplnili efektné šperky štúdia BOLD Markéty Kratochvílovej a topánky z dielne Karin Onderkovej, ktoré bohužial pôsobili v celkovom kontexte trochu ťažkopádne. Aj napriek tomu nenarušili éterickú podstatu celej show. Čo viac si ešte treba priať? Ak by existoval mladomanželský pár snov, nevesta by mala Dufkovej šaty a ženích oblek od Černého.

Reminiscencie

Hajlajtom štvrtého dňa bola show Vandy Jandy. Išlo o jej doteraz najvydarenejšiu a zároveň najkompaktnejšiu prezentáciu. Pastelová farebnosť, výrazné ramená a veľa, veľa pštrosa. Citeľný rukopis Borisa Kráľa, s ktorým na vytvorení kolekcie pracovala, mnohých prinútil opýtať sa, do akej miery je nutný autorský prínos nositeľa názvu značky? Odpoveď je- takmer do žiadnej. Vanda Janda sa snaží o vytvorenie funkčného self- promo brandu a je úplne normálne, že vrámci tohoto procesu najíma do svojho kreatívneho tímu ďalších ľudí. Je to prax, ktorá funguje v každom priemysle, dôležitý je výsledok a ten sa tentokrát docela povedl.

Suma sumárum- myslím si, že MBPFW aj napriek nepriazni osudu, splnil svoj primárny účel. Odprezentované kolekcie vyvolali niekoľko poryvov emócií. A práve o tom by to malo byť, móda je klasifikovaná ako umenie a umenie v nás má vyvolať intenzívny pocit, priniesť krásu a očarenie. Utvrdil som sa ale v tom, že aktuálna nadprodukcia- aj vrámci lokálnej tvorby- môže byť neúnosná a to ako na móle, tak aj v hľadisku. Tradičný model fashion weeku je neudržateľný o čom svedčí okrem mnohých iných aj fakt, že ten v NY sa práve koná online. Pražský lineup v zložení Tóth, Vu, Patka, Hriňová, Kohout, Černý, Polanka a Dufková by mohol byť utopicky- dokonalým „fashion day“. Nechcem vyznieť radikálne, ale koľko ďalších minimalistických, monochromatických, priemerne ušitých „béžových“ kolekcií ešte svet potrebuje??

Apropos, cycling shorts. Na začiatku som klamal, v mojom fashion week arzenále bol ešte čierny bucket hat od Prady. Len pár týždňov dozadu beznádejne vypredaný, dá sa povedať collectors item. Po našom obede s Madynkou, ktorú na Krnáčovej show strelila Miss Cool Cat do hlavy, som sa zahľadel do výkladu na Parížskej. Mala ho každá figurína a tentokrát, pre novú sezónu, už aj v béžovej…

Úvodná fotografia: Tomáš Fiala @thomaspurple
Galéria: MBPFW