Mánia

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami, v krajine, kde slnko vychádzalo za Kriváňom a kde sa Dunaj v Bratislave lial, žili podľa dávnej povesti chrabrí ľudia, ktorí si boli navzájom jeden pred druhým, všetci rovní. Žili v harmónii a súlade so základnými princípmi pravdy a lásky a už dávno porazili svojich nepriateľov, ktorí polarizovali spoločnosť a hlúpo verili, že farba pleti, etnický pôvod, pohlavie, či azda sexuálna orientácia (pred)určujú osobnosť a charakter človeka. Legenda však ďalej hovorí o ešte omnoho desivejších prekážkach. Miestni ich nazývali „pokrytcami“ a už len vyslovenie tohoto pomenovania im naháňalo hrôzu. Títo nepriatelia boli totiž omnoho rafinovanejší ako ktokoľvek, komu museli v doterajšom boji o rovnoprávnosť čeliť.

Nebojovali násilím, netasili meče, nekričali. Svoju ‚tichú‘ vojnu započali nenápadným implementovaním sa do spoločnosti. Tvárili sa ako jeden z nich, na oko zastávali rovnaké názory, večeriavali a pili s nimi pri jednom stole, no pod rúškom slobody myslenia a politickej korektnosti, kúsok po kúsku rozvracali spoločnosť. Nesnažili sa o vytvorenie sveta, ktorý by mal fungovať na základe istých princípov. Svojou vlažnosťou a nezastávaním jasných názorov, ktoré skrývali za slobodu a otvorenosť myslenia, pomaly a nenápadne zotierali rozdiel medzi demokraciou a – anarchiou. Nevyzývali ľudí k akceptácii plurality bytia a k všeobecnému humanizmu, ale podsúvali myšlienku, že pasívna agresivita a podriadenie sa kolektívno-minoritnej pravde je cesta k dosiahnutiu „raja na zemi“. Týmto postupným a premyslene – cieleným plánom so zámerom zničiť aj tu poslednú štipku autenticity v človeku, so sebou ‚stiahli‘ množstvo nekriticky – zmýšľajúcich ‚postáv‘ nášho príbehu. A moja otázka znie: Nie je nám to odniekiaľ povedomé? 

Rok sa s rokom opäť zišiel a všetko nasvedčuje tomu, že tohtoročné leto sa bude opäť niesť v znamení minuloročného. Opatrenia, ako aj epidemiologická situácia, pomaly ustúpili do úzadia a eufória z vytúženej slobody sa ľuďom doslova zračí v očiach. Načasovanie by snáď ani nemohlo byt ideálnejšie. O tohtoročný Pride month, nás korona nakoniec nepripraví! Je najvyšší čas siahnuť do šuflíku, v ktorom nám poctivo celý rok zapadali prachom naše dúhové vlajky, stužky a odznaky s nápisom LGBTQIA+. No a práve preto by možno nebolo na škodu veci pripomenúť si, za čo vlastne ideme ‚bojovať‘ a či to celé skôr nepripomína divadlo, s veľmi priemerným a nie príliš múdrym scenárom…

Na začiatok treba deklarovať fakt, že jedným z mojich osobných pilierov (rovnako ako aj platformy Virvar) je podpora diverznej komunity. Pod čo je však ťažšie ‚podpísať sa‘, je marketingová hra spoločností a exhibicionizmus istej skupiny jednotlivcov, ktorí si vždy na jeden mesiac v roku spomenú na komunitu. Týmto tvrdením samozrejme nechcem znevážiť alebo popierať naliehavosť istých konkrétnych otázok týkajúcich sa danej problematiky. Len z vrcholu ľadovca spomeniem, že ľuďom z tejto komunity sú ešte stále upierané práva na dôstojný partnerský život, v našich zákonoch absolútne nie je ukotvená ich právna ochrana, nehovoriac o diskriminácii a predsudkoch, s ktorými sa musia potýkať na denno-dennej báze. Ja osobne za Achillovu pätu tejto oblasti (ako aj mnohých iných) pokladám absenciu odbornej podpory/pomoci zo strany psychológov, psychiatrov a sociológov smerovanú nielen k členom komunity a ich rodinným príslušníkom, ale aj k ľuďom s problémom akceptovať (akúkoľvek) menšinu. Alebo ‚obyčajné‘ vybočovanie z radu nezávislé na pohlaví, veku, sexuálnej orientácii, či rasovej príslušnosti.

O to viac nehumánne a kruté sú potom komerčné ťahy firiem s cieľom obohatiť sa na neľahkých životných príbehoch členov práve LGBTIQIA+ komunity… Preto by sme si mali položiť (okrem iných) napríklad aj otázku: Kam putujú výťažky z predaja už spomenutých „suvenírov“ z ‚Pride‘ kolekcií? Iste, nosenie dúhovej stužky na hrudi môže byť istou personálnou manifestáciou a vyjadrením osobného postoja a podpory, ale opäť sa pýtam spolu s Vami: Môžeme toto považovať za REAL support?

Sme svedkami aj stále častejšej implementácie gay-párov do rôznych reklamných a marketingových kampaní, ďalšou otázkou však zostáva, či za tým je skutočné pochopenie statusu quo alebo či skôr nejde len o prvoplánové targetovanie verejnosti a lacný pokus o zviditeľnenie sa? Nie je ‚community-friendly‘ postoj zas len populárnou visačkou nasledujúcou svoje „staršie sestry“ ako ‚sustainable‘, ‚bio‘, ‚eco‘ a ‚vegan‘? A pokiaľ áno, ruku na srdce. Nie sme za to svojim spôsobom zodpovední de facto my všetci?

Za najväčší tŕň v oku však ja, ako člen LGBTQ komunity, považujem samotné vyvrcholenie Pride month-u, ktorým je dnes už pomerne známy Dúhový pochod. Podujatie, ktoré nielen z môjho pohľadu, ale aj z pohľadu mnohých mojich kriticky zmýšľajúcich „bratov a sestier“, vrhá na celú ‚našu‘ komunitu veľmi nelichotivý tieň. Pôvodná myšlienka opierajúca sa o ideu, že pochod by mal byť istým obrazom pre širokú verejnosť a nastavením akéhosi zrkadla, ideálne znela asi takto: „Sme tu; Sme Vaši kolegovia, priatelia, príbuzní; A neprišli sme rúcať, či ničiť pojem tradičnej rodiny; Naša inakosť nie je dôvodom k rozdeľovaniu spoločnosti, ba práve naopak – je istým doplnením k jej celistvosti.“ Tristnou skutočnosťou však zostáva, že ‚Pride‘ dnešných dní sa na ňu už vskutku vôbec neponáša.

Mnohí „podporovatelia“ Pridu vnímajú tento event prevažne ako priestor k oslave – sexuality. Svojím správaním, a častokrát aj výzorom, účelovo ignorujú a znevažujú samotnú podstatu a zmysel tejto – v svojej podstate tak dôležitej – akcie. Outfity (alebo ich výrazná absencia) so silne explicitným podtónom, transparenty nesúce vulgárne heslá a odkazy, dekadentné správanie návštevníkov, ktoré vôbec nie je zriedkavé, naopak. To všetko napomáha k jedinému: K upevňovaniu a posilňovaniu spoločenských predsudkov.

Slovensko, (rovnako ako aj Čechy), ešte stále silne poznačené rokmi totalitného režimu, má až chronickú ‚predispozíciu‘ k fóbiám rôzneho druhu. Aj preto výsledok extravagancie takéhoto správania napokon vedie len k zovšeobecneniu, ostrakizácii, nepochopeniu a neskôr účelovému využívaniu danej témy s cieľom zakoreniť v ľuďoch strach, neobjektivitu, homofóbiu či transfóbiu. A tak môžeme jasne vidieť ako sa z miesta, ktoré malo vydávať svedectvo o tom, že inakosť spája a nie rozdeľuje, stalo miesto, kde sa z inakosti vytvoril nástroj k pobúreniu, získaniu diskutabilnej pozornosti, či chvíľkovej ‚slávy‘. Na margo toho celého treba raz a navždy povedať (a naozaj nehovorím len za seba), že Pride month vo svojej podstate nebol, nie je a nikdy by nemal byť oslavou ani promiskuity, ani sexuality (slovom) BODKA, ale niečoho úplne iného.: Ľudskosti, lásky, empatie a tolerancie.   

V konečnom dôsledku môžeme vidieť, že outcome celej tejto tragikomédie nazývanej Pride month je pre celú komunitu kontraproduktívny. Mnohokrát práve ľudia topiaci sa v dúhových outfitoch svojim excentrickým a nedomysleným správaním napomáhajú jedine tak k vyostrovaniu už aj tak napätej situácie. A práve touto skutočnosťou by som chcel nadviazať na príbeh z úvodu článku… Kto je v našom svete vlastne pokrytec a kto chrabrý človek? Komu skutočne záleží na vytvorení podmienok pre fungujúci model spoločnosti, kde sme si všetci rovní? A kto je ten, ktorý len slepo túži po pozornosti? Odpovedzte si sami. Pretože….

Autormi tohoto príbehu sme my, VŠETCI, a ja by som bol veľmi rád, keby som raz (čoskoro) mohol náš príbeh zakončiť vetou: Žili šťastne a tolerantne, rozmýšľali kriticky, vyznávali skutočné hodnoty a boli autentickí … Až do smrti.

Foto: archív