Paste

Kde sa končí interpretácia a začína sa plagiát? Otázka, ktorú si (nielen) v oblasti módy môže položiť nejeden „autor“. Zároveň však spolu s ňou prichádza aj zamyslenie, či je- najmä dnes- vôbec možné prísť s niečím naozaj originálnym. 

 

Pred pár rokmi sa v jednom z bratislavských galerijných priestorov udial škandál. Teda, možno je označenie priodvážne, ale… Výstava mladej slovenskej maliarky obsahovala aj niekoľko obrazov, ktoré až príliš verne vychádzali z produkcie umeleckého fotografa – čuduj sa svete, tiež Slováka. Keby to bolo v rámci výstavy uvedené, možno by sa nič nestalo, lenže nebolo. O prvý prípad tohoto druhu určite nešlo – podobnosť tvorby jedného umelca s tvorbou iného je stará asi ako umenie a remeslo samo. Je však jasný rozdiel medzi tým, ak niekto z obdivu a rešpektu (alebo trebárs aj dešpektu a pohŕdania) s rešpektom cituje a interpretuje, alebo ak len bezostyšne kopíruje a pýši sa ‘cudzím perím’.

 

Keď som cez WhatsApp poslal jednoduchú otázku môjmu dobrému kamarátovi, fotografovi Dušanovi Kocholovi, šéfovi fotografického festivalu OFF Bratislava, ako vníma duševné vlastníctvo, ani som nečakal, ako ho téma zaujme. Odpoveďou mi bolo niekoľko hlasových správ. Dovolím si z nich citovať nasledovné: „Vždy záleží, v akom kontexte sa to udeje. Niekedy sa dá brať to, že ťa niekto okopíroval, ako pocta. Ak je všetkým zúčastneným jasné, že to je inšpirované tvojou tvorbou, neprekáža mi to. Priznané je to vlastne celkom coolový dôkaz relevantnosti. Rovnako to vnímam, aj keď cítim svoje veci rozpracované napríklad v projekte študenta, ale ak by ma niekto kopíroval na výslovne komerčné účely a zarábal na niečom, čo bola pôvodne mnou exekuovaná idea, vtedy by som sa ozval.“

 

„Je však jasný rozdiel medzi tým, ak niekto z obdivu a rešpektu (alebo trebárs aj dešpektu a pohŕdania) s rešpektom cituje a interpretuje, alebo ak len bezostyšne kopíruje a pýši sa ‘cudzím perím’.“

 

Nielen pre vizuálne umenie, ale aj módnu tvorbu či veľmi špecifickú tvorbu módnej fotografie a médií (v súčasnosti napríklad módnych videí) platí postup interpretácie či kultúrnej apropriácie (takzvaného privlastnenia si témy, idey alebo postupu). Do bodu, kedy sa v novom výsledku objavuje aj unikátny či originálny prvok, dochádza k posunu pôvodnej idey, či napríklad k jej dekonštrukcii a následnému vytvoreniu novej podoby, je to vlastne v poriadku. Áno, sluší sa otvorene priznať, kto nás inšpiroval. Zložiť klobúk pred majstrami, ktorí tu pôsobili už roky, desaťročia či povedzme, pár storočí pred nami.  Alebo aj pred kolegami, súčasníkmi.

 

„Jedinečnosť dokáže pridať len konkrétny autor. Ale nie každý, kto dokáže cvaknúť spúšťou… to naozaj nie!“

 

Aj tí najtalentovanejší tvorcovia súčasnej módnej fotografie zvyčajne vychádzajú z toho, čo tu už bolo. Niektorí s väčším, iní s menším úspechom. Alebo lepšie povedané – niektorí s väčším a iní s minimálnym posunom a absenciou akejkoľvek stopy po „svojskosti“. V hre vždy boli a budú veľké mená ako Helmut Newton, Peter Lindbergh, Richard Avedon či napríklad Guy Bourdin. Nezabudnime na Meisela. A dnes už aj na našich domácich velikánov ako Karol Plicka, Karol Kállay, Jan Saudek, či extrémne talentovanú novú vlnu s jasným rukopisom ako Michal Pudelka či Jakub Gulyás. Dosiahnuť ich kvality kopírovaním je nemožné, originál bude vždy len jeden – tak ako nikdy žiadna značka nevyrobí dokonalú náhražku Chanel saka. Neznamená to však, že by výsledkom nemohla byť kvalitná módna fotografia. Priniesť skutočne originálnu myšlienku alebo prístup v zobrazení objektu, modelky, vo svietení alebo v kompozícii – to je už takmer nemožné. Jedinečnosť dokáže pridať len konkrétny autor. Ale nie každý, kto dokáže cvaknúť spúšťou… to naozaj nie!

 

Ak použijeme slovo parafráza (mimochodom, tiež niečo, čo sa dá v umení a tvorbe využívať), čosi podobné by sme mohli aplikovať aj na módne odvetvie. V medzinárodnom fashion priemysle zvyčajne platí vzorec – ak sa niečo osvedčí v ekonomickom cykle predaja, chytajú sa toho všetci veľkí hráči na trhu. Pred pár desaťročiami bola najmä spomínaná móda doménou majstrov, ktorí vytvorili a často veľmi jasne špecifikovali a so sebou niesli vlastný rukopis. Samozrejme, aj mnohí z nich vychádzali neraz z toho, čo už existovalo dávno pred nimi. Reinterpretácia a posun určitej vízie, historickej referencie či strihového riešenia priniesli ovocie vo vtedy aktuálnej spoločenskej klíme a vytvorili desiatky „nových“ a prelomových trendov.

Slovo trend je však dvojsečná zbraň, čo sa ukázalo najmä v posledných rokoch. Záleží totiž najmä na ziskoch a plnení finančných tabuliek, pod tlakom ktorých sa z finálnych produktov často vytráca akákoľvek originálna myšlienka. Výsledok je napokon takmer nerozlíšiteľný miš-maš dookola sa opakujúcich variácií na jednu a tú istú tému. Hoci ide o konkurentov, často by ich tvorba mohla vznikať v jednej továrni, postačilo by zmeniť logo alebo visačku. Aj Diorovi či Coco kedysi, samozrejme, záležalo na tom, aby ich ateliéry pokračovali a boli ziskové. Tlak navyšovania profitu a neustáleho súboja o zákazníka však vo veľkom prepukol až v období, keď sa jednotlivé ateliéry presunuli do rúk finančných konglomerátov a navzájom si konkurujúcich skupín. Pod ich vedením sa v boji prestala tasiť originalita (česť pár výnimkám!), pracuje sa skôr s ďalšou variáciou na už stokrát videné, „predávané“ a predané.

„Slovo trend je však dvojsečná zbraň, čo sa ukázalo najmä v posledných rokoch.“

 

Nečudo potom, že k podobnému ‘obkukávaniu’ a bezbrehému kopírovaniu dochádza aj medzi tvorcami so zásahom na našich lokálnych trhoch. Buď sa jasne inšpirujú úspešnejšími zahraničnými kolegami (a vlastne tak len tvoria domácu a lacnejšiu variáciu svetovej módy) alebo dokonca chodia obkukávať na susedovu „záhradu“. Vlastne tak nejako podobne ako spomínaná nemenovaná maliarka od nemenovaného fotografa, a aj – doplňte si sami. Je zvláštne, že v časoch, keď je svet prepojený sociálnymi sieťami, dohľadateľné je takmer všetko a útroby internetu obsahujú milióny vizuálnych kódov a presných informácií, si na čosi podobné ľudia trúfnu. Je to skoro až pozoruhodná odvaha. Alebo…?

 

… Alebo si predstavte, že niekto použije v zábere slávne michelangelovské gesto (ne)dotyku dvoch rúk, to, ktoré zdobí Sixtínsku kaplnku. A teraz si predstavte, že niekto iný o ňom začne hovoriť ako o typickom elemente vychádzajúcom z tvorby mladého fotografa XY. Je to krátkozrakosť, neznalosť, absencia širšieho kontextu? Asi z každého niečo a možno aj všetko dokopy a zároveň je to možno aj čiastočná odpoveď na to, prečo ku kopírovaniu dochádza aj na skutočne malých teritóriách. Napodobniť geniálny nápad druhého je vždy ľahšia cesta. Je to cesta, ktorej nepredchádza poznanie, proces nasávania informácií, ich skúmania, práce samého so sebou. Chýba v nej rozhľad a mnoho iného.

 

Áno, pre laika a širšiu masu je takpovediac nemožné mať v malíčku celú históriu konkrétneho umeleckého či módneho odvetvia. U profesionála či odbornej verejnosti je to síce tiež nereálne, ale nároky sú omnoho prísnejšie.  Keď sa opäť pozrieme smerom k móde, aj v tvorbe nespochybniteľných dizajnérov a slávnych ateliérov sa nachádzajú prvky už dávno stvoreného, opäť je však v hlavnej úlohe posun smerom do nového dobového kontextu a svojský unikátny „touch“.

 

“Svieže a nové prístupy sú však skôr záležitosťou undergroundu a originalita si pýta neopozerané platformy nezaťažené komerčným kalkulom.”

 

“Ak sa už niečo dá označiť slovíčkom „fresh“, sme na dobrej ceste,” hovorí mi Dušan poloskepticky a položartom. “Svieže a nové prístupy sú však skôr záležitosťou undergroundu a originalita si pýta neopozerané platformy nezaťažené komerčným kalkulom.” Pokiaľ sa niekomu aj podarí zaujať jedinečnosťou a originalitou, zvyčajne musí tvrdo bojovať, aby si ju udržal – spoločne s vlastnou nezávislosťou. S prechodom do komerčného sveta a mainstreamovým zásahom síce často prichádza ekonomický úspech, no ustrážiť si sviežosť ideí a nekývnuť na pravidlá hry, kde sa narába s tým, čo je ľúbivé a žiadané, býva čoraz ťažšie.

Lenže, každý autor by si mal uvedomiť jedno – niekedy je lepšie nehovoriť radšej nič ako dookola opakovať to isté. Alebo v kontexte prechádzajúcich riadkov… hovoriť to, čo povedal už ktosi iný. Samozrejme, sú múdre myšlienky, ktoré stojí za to ľuďom opakovane pripomínať. Avšak až keď do nich naozaj vložíte samých seba, ľudia naozaj spozornejú.

Foto: archív