Ako vysokoškolská láska priniesla na Slovensko storočnú tradíciu z Normandie

Značku Verbua- Artisans maroquinieres- sme si už minule pod lupou podrobne prezreli. Zákutia ich dielne nám prezradili všetko o procese výroby, materiáloch, strihoch a náradí. Tentokrát sme sa vrátili, aby sme si vypočuli zaujímavý príbeh ich vzniku a dozvedeli sa, ako brašnárska dielňa s vlastnou identitou a niche produktom dokáže fungovať v špecifických slovenských reáliách.

 

v: Budem trochu zvedavý, dúfam, že mi to odpustíte. Ako ste sa vy dvaja spoznali?

Veronika: Spoznali sme sa v Bratislave. Zoznámili nás vlastne naši spoloční známi, moji kamaráti z tínedžerských čias, na vysokej škole. Boli sme obaja single a jednoducho sme sa dali dokopy. Vyšlo to a sme spolu doteraz.

Bastien: Je to už desať rokov. V januári sme mali výročie.

 

v: Gratulujem k desaťročnici. Čo ste študovali?

Bastien: Ja som študoval medzinárodné vzťahy.

Veronika: Intermédia a multimédia na VŠVU.

 

v: Takže niečo úplne odlišné ako to čo robíte teraz. Kedy sa vám toto netradičné remeslo teda priplietlo do života?

Bastien: Moja rodina pochádza z Normandie. Môj otec pracoval s koňmi ako sedlár a brašnár celý život. Už odmalička som trávil čas v jeho dielni a čo to sa priučil. Vždy som vedel, že príde deň keď môj otec odíde na dôchodok a predo mnou bude rozhodnutie, či sa chcem vydať vlastnou cestou alebo prebrať rodinnú firmu. Pred siedmimi rokmi toto rozhodnutie padlo a my sme sa rozhodli pokračovať v otcovom poslaní.

Veronika: Boli sme mladí a nemali sme žiadne záväzky, tak sme si povedali skúsme to. Boli tu dve možnosti. Odísť do Francúzska alebo zostať a preniesť výrobu. Zvolili sme si zostať.

 

v: Romantické a odvážne. Boli také aj vaše začiatky, absolvovali ste nejaký worskhop u majstra brašnára?

Bastien: Ja som už základné znalosti mal, predsa sa za tie roky na mňa niečo nalepilo, ale museli sme sa dovzdelávať. Celý proces trval dva roky.

Veronika: Thierry (Bastienov otec poz. redakcie) na nás počkal jeden rok, predtým ako nám odovzdal celú výrobu. Bastien pracoval v IBM ja som bola v AT&T. Chceli sme ten jeden rok využiť na nahromadenie finančných prostriedkov a vytvorenie celkovej stratégie. Boli sme pevne presvedčení o našom zámere, len sme potrebovali všetko domyslieť a naplánovať.

 

v: Takže z korporátnych pozícií v sklenenej budove ste sa obaja presunuli do neistých vôd remeselnej výroby…

Veronika: Áno, ale ja som si zvolila korporátnu prácu len preto, aby som zarobila na počiatočný kapitál. Celkom sa mi tam páčilo, mala som však skvelých kolegov a manažéra, ktorí mi doteraz chýbajú.

 

v: Je to obdivuhodné rozhodnutie, pretože ste vlastne nevedeli ako to celé môže dopadnúť. Predsa len vyrábať ručne šité kabelky a doplnky na Slovensku neznie ako najlukratívnejšia forma obživy. Nebáli ste sa zlyhania?

Bastien: Nemali sme vtedy záväzky a vedeli sme ušetriť. Všetko sme si dopredu rozrátali a vedeli, že dokážeme zaplatiť nájom a spustiť výrobu. Môj otec je brašnár a mama je architekta. Chápal som koncept „slobodného povolania“ a vedel som, že to nebude jednoduchý biznis. Dali sme si však určitý časový limit na rozbeh.

Veronika: Počítali sme s tým, že to pár rokov potrvá kým získame know-how a klientelu no boli sme pripravení utiahnuť si opasok.

 

v: Vo vašom prípade pripravení aj si ho sami vyrobiť, čo môže byť výhoda… (smiech)

Veronika: Veľmi sme sa však na to tešili. V mojej predchádzajúcej práci som zjednodušene povedané, „naceňovala“ pre klientov internet. Svojej rodine a priateľom som však nedokázala vysvetliť čo vlastne robím. Verbua nám dáva možnosť vytvárať niečo hmatateľné a krásne. Objekt s hodnotou a identitou, ktorý pretrvá generácie… To bola tá najväčšia motivácia a hnacia sila.

Bastien: Mali sme veľkú podporu nášho okolia a dostali sme kompletne vybavenú dielňu. Všetko vybavenie, ktoré vidíš, patrilo môjmu otcovi. On nás naučil základy a veľmi sa tešil, že sme sa podujali pokračovať v jeho šľapajách. Na druhej strane to však bola aj obrovská zodpovednosť, ktorú cítime dodnes. Podpora okolia bola veľmi dôležitá a zaplátali sme dieru na trhu, nikto na Slovensku nepracuje tradičným spôsobom tak ako my.

 

v: Ako vyzeral teda prvý rok po oficiálnom spustení výroby a založení dielne?

Veronika: Prvý rok bol o hľadaní optimálneho formátu výroby. Snažili sme sa vyvinúť spôsob akým budeme pracovať, vytvoriť integritu značky a vybudovať si portfólio produktov. Začali sme s modelom produkcie cenovo dostupnejších produktov, čo sa po dvoch rokoch fungovania neoverilo ako najlepší plán…

 

„Ručne ušitá taška na mieru, priamo podľa požiadaviek zákazníka sa dá určite predať aj na Slovensku. Boli sme milo prekvapení, keď si naši klienti boli ochotní priplatiť za niečo hodnotnejšie.“

v: Ako to myslíš? Nechcú Slováci čo najnižšiu cenu za poskytovaný produkt?

Bastien: Práve naopak. Bola to škoda a plytvanie našimi remeselnými zručnosťami, keď sme boli schopní vytvoriť niečo, síce drahšie, v limitovanom množstve a dokonale prepracované. Prémiový produkt mal oveľa väčší úspech ako artikle v bežnej cenovej hladine, ktoré si kúpite v high street obchode.

Veronika: Ručne ušitá taška na mieru, priamo podľa požiadaviek zákazníka sa dá určite predať aj na Slovensku. Boli sme milo prekvapení, keď si naši klienti boli ochotní priplatiť za niečo hodnotnejšie.

 

v: To sa veľmi dobre počúva a nečudujem sa. Môžem si neskôr vyskúšať tú hnedú tašku? Veľmi by sa mi hodila ku kabátu…

Bastien: Samozrejme. Bola by škoda nevyužiť naše know-how a dostupné materiály na niečo, čo môže mať naozaj prémiovú kvalitu. Prečo znižovať latku a okresávať svoje možnosti? Po dvoch rokoch sme teda naše portfólio a systém fungovania transformovali.

 

 

 

v: Investujete čas, peniaze a energiu do marketingu? To je podľa mňa to, čo mnohým dizajnérom a značkám na Slovensku a v Česku chýba.

 

Veronika: Práveže vôbec. Funguje to skôr odporúčaním od známych a pozitívnymi ohlasmi od klientov. Najkrajšie je, keď nás osloví niekto, kto sa o nás dozvie náhodne, alebo si nás vygoogli. Vždy sa to vyvinie nejako organicky a samo, ako všetky naše spolupráce a mediálne výstupy… ako aj tento. (smiech) Za každý jeden sme nesmierne vďační.

 

v: Takže fungujete systémom „dobré sa chváli samo“. Ktorá bola vaša najmilšia, alebo najnezabudnuteľnejšia zákazka? Boli to tie legendárne, na mieru šité kufre do Bentley?

 

Bastien: Tá bola technicky najnáročnejšia čo sa týka výroby. Takisto aj najstresujúcejšia, keďže išlo o vianočný darček a mali sme na to len dva týždne. Všetky zákazky sú však špeciálne a pamätáme si každú jednu, teda okrem tých čiernych kabeliek, tie sa mi trochu pletú…

 

v: Nevadí, to je ako s čiernymi šteniatkami, tiež ich nerozoznáš…

 

„Nepracujeme v žiadnom programe, všetko kreslíme ručne a vždy sa pochopíme a vytvoríme produkt podľa predstáv klienta.“

 

Veronika: (smiech) Ku každému zákazníkovi máme jedinečný prístup a každý je pre nás špeciálny. Nepracujeme v žiadnom programe, všetko kreslíme ručne a vždy sa pochopíme a vytvoríme produkt podľa predstáv klienta. Nedávno sme dostali objednávku na peňaženku pre manželku pána, ktorá miluje pandy. Zadanie bolo jasné a tak sme vytvorili niekoľko návrhov, ktoré sme spoločne korigovali. Výsledkom bol úspešný narodeninový darček a spokojnosť na oboch stranách.

 

v: Videl som vás v akcii, keď sme vyvíjali model kabelky pre kolekciu Au od Borisa Hanečku (budú k dispozícii na Letnom virvar- POP UP STORE už budúcu sobotu a nedeľu pozn. red) a môžem len potvrdiť. Ako sa vám pracuje so slovenskými dizajnérmi?

 

Bastien: To bola naozaj skvelá spolupráca, pretože ste mali jasne formulovanú predstavu, materiál a moodboard, takže cesta k finálnemu produktu bola o to jednoduchšia.

 

Veronika: Takisto sme vytvorili zlatú tašku pre absolventskú prehliadku ateliéru freier, čo bola takisto veľmi príjemná spolupráca.

 

v: Myslíte, že by ste sa do budúcna vedeli uberať aj týmto smerom? Expandovať v rámci kolaborácií?

 

Bastien: Momentálne vidíme potenciál v rozšírení našej pôsobnosti do Viedne, kde je určite priestor pre brašnársku firmu, akou sme my.

 

v: Brašnár sa mi vždy ako slovo spája s ľudovou tvorbou typu jánošíkovské vybíjané kapsy, ktoré sú samozrejme svojrázne a majú v sebe typickú krásu, alebo s opravou kožených výrobkov v podchode Trnavského mýta…

 

„Bohužiaľ, slovenčina nemá vhodný ekvivalent slova ‚brašnár‘, preto používame francúzsky artisans maroquiniers. Má určitý význam, ktorý vo francúzštine každý pochopí. Ide naozaj o majstra v spracovaní kože.“

Veronika: Bohužiaľ slovenčina nemá vhodný ekvivalent, tak teda používame francúzsky „artisans maroquiniers“ čo má určitý význam, ktorý vo francúzštine každý pochopí. Ide naozaj o majstra v spracovaní kože.

v: A ja mám veľké šťastie, že práve dnes som vo vašej dielni narazil aj na Bastianovho otca, ktorý je jedným takým majstrom, môžem vyspovedať trochu aj jeho?

 

Bastian: Papa, môžeš na chvíľu? (smeje sa)

 

v: Dobrý deň, no povedzte, ako sa mladí chytili kormidla, ste s nimi spokojný?

 

Thierry: Som veľmi rád, že prevzali túto rodinnú tradíciu a naozaj to robia s vášňou a zápalom pre remeslo. Sú precízni v produkcii a inovatívni v dizajne, naozaj ako by som to povedal… „Maniac“

v: Nenudíte sa na dôchodku? Nechýba Vám vaša profesia?

 

Thierry: Vôbec nie, práve naopak! Dôchodok si zaslúžene užívam. Práca mi nechýba pretože viem, že moje dedičstvo a odkaz je v dobrých rukách. Bolo to oveľa jednoduchšie odovzdať všetky stroje, náradie a znalosti niekomu, kto je mojím nasledovníkom. Pán, od ktorého som to prebral ja, bol veľmi smutný, pretože nemal priameho pokračovateľa.

 

v: Počkajte, takže Bastien a Veronika sú vlastne už treťou generáciou pracujúcou s týmito strojmi a náradím?

 

Thierry: Áno, niektoré z týchto strojov majú už takmer sto rokov. Starý pán od ktorého som dielňu prebral ja mal sedemdesiat sedem rokov a stále pracoval, no bol veľmi smutný, že nenašiel priameho nasledovníka, ktorý by pokračoval v jeho poslaní… Myslím si však, že keby tu dnes s nami bol, bol by veľmi pyšný a spokojný tak ako som aj ja.

v: Ďakujem Vám všetkým za čas a milý rozhovor, my sa určite nevidíme naposledy!

Text: Milan Štefan
Foto: autor, archív Verbua